Čo sme to vlastne za socializmu počúvali ?

9. júna 2015, cudzinec, Nezaradené

Kto chcel, ku kvalitnej hudbe či filmom  sa dostal. Kto nechcel, hľadal výhovorky … ako v každej dobe. Asi tak, ako istý zaostalý primitív, ktorý nás chodí do diskusií masírovať rôznym pseudoumeleckým odpadom a invektívami, že sme dedovia, starí komunisti či červená verbež … jeden by mu závidel večnú mladosť, či skôr nesmrteľnú hlavu, pretože kde nič nie je, tam ani smrť nepríde … 

Čo sme teda počúvali ? Za druhých hovoriť nemôžem, za seba – začínal som pár platňami Beatles, ktoré mali rodičia doma, a hoci mi tá hudba akosi veľa nehovorila, mala niečo do seba. Neskôr prišla ľútosť z rozpadu ABBY, ktorá predstihla dobu … na strednej škole som bol asi ako všetci – Depeche Mode, neskôr Europe, Annie Lennox, Pink Floyd, či králi hudobnej scény – Queen. Šťastlivci sa dostali aj k skladbám od Jarrého či Oldfielda. A to už bola trochu iná káva, ako sa hovorí. Z domácich toho bolo pomenej, ale dalo sa nájsť – napríklad balady Lenky Filipovej, či nestárnúci Olympic. Vedeli sme sa zasmiať na produkcii Ivana Mládka, ale potešili aj skladby z Noci na Karlštejne. O čosi neskôr prišli časy inej hudby, ale to už vlastne prišla aj iná doba.

Metal a iné odrody lámačov nástrojov som nikdy nepokladal za skutočnú hudbu. Pravdou je, že aj tam sa dali nájsť čarovné skladby, hoci ich bolo pomenej. No zrejme najviac sme vyhľadávali Metallicu.

Skutočnými perlami boli však skladby k rôznym filmom. Neraz samotný film nestál za veľa, ale hudba bola čarovná. Pochybujem, že by sa našiel niekto, komu by sa napríklad nepáčil hudobný doprovod slávneho westernu Vtedy na západe, alebo Sedem statočných.

Koho som nemusel ? V tej dobe určite ma nezaujal Elton John, ani spievajúce ryby Milli Vanilli. Iste, bolo toho viac, čo som s radosťou obchádzal.

Filmy ? Pravdou je, že zo zahraničnej produkcie sme sa mimo východného bloku najčastejšie dostali k francúzskym a talianskym komédiám, občas nejaký western, niekedy muzikály, ktoré doslova vypredali všetky sály – od mestských po dedinské. Stačili nápisy ako Pomáda, Hair, či Božské telá … a kto neskoro prišiel, nasucho odišiel, lebo po lístkoch sa len zaprášilo. Rozhodne to však bolo lepšie ako dnes, keď sme doslova zaplavení odpadom z americkej produkcie, preplneným násilím, potokmi krvi a mŕtvolami. Aj zahraničné detektívky boli vtedy skôr postavené na intelekte detektíva a jeho intuícii, než na počte “ zdochnutých “ nepriateľov, lemujúcich jeho cestu za “ spravodlivosťou „.

Čo mi naozaj za socializmu vadilo, to boli useknuté skladby a moderátori, ktorí do nich hovorili … buď vám ušiel začiatok, alebo koniec.

Kto chcel, ten kvalitu a umenie našiel. Dnes nie je čo hľadať, lebo na bežiacom páse sa produkuje násilný odpad, mám samozrejme na mysli film. Alebo mydlové opery, obsadené duševne chorými, ktorí jednu vetu opakujú polhodinu, zrejme v domnení, že rovnako zaostalí sú aj diváci. Nemôžeme sa však diviť, obsah zodpovedá úrovni autora.

Odkaz na začiatku spomínanému úkazu, ktorý sa pokladá za znalca hudby, znie jednoducho – neotravuj a netáraj o dobe, v ktorej si zjavne nežil … lebo tie jeho tvrdenia, ak by v danej dobe žil, vyvolávajú podozrenie, či nebol konzumentom istej náhrady za alkohol – Okeny.