Niekedy si hovorím, že niektorí rodičia majú naozaj nevďačný osud. Splodia deti, vychovajú ich a nakoniec zistia, že ich potomok je presným opakom všetkého, čo si predstavovali. Asi by vtedy najradšej žiadne deti nemali …
Idete ráno do práce. Je rok 1988, sychravé jesenné ráno, a na ceste míňate budovy jaslí, škôlky, základnej školy, odborného učilišťa, zdravotného strediska … a konečne prichádzate k bráne podniku, kde pracujete. S výnimkou budovy základnej školy ste na ceste do práce prešli okolo všetkého, čo pripravil podnik pre svojich zamestnancov. Nehovoriac o tom, že ráno vstávate v jednom z podnikových bytov, ktoré vám boli pridelené na základe obojstranne výhodnej dohody – vy sa zaviažete podniku na určitú dobu, on vám na oplátku poskytne strechu nad hlavou. Žiadna ubytovňa, žiadna diera preplnená smradľavými a vrieskajúcimi asociálmi, ale ozajstný vlastný byt. Čo je na tom zlé, že niekto myslí vopred, zaistí podniku budúcnosť vybudovaním komplexných služieb pre zamestnancov ? Nič …
Magický dátum – desiaty júl. Celozávodná dovolenka – mimo pár ľudí v nepretržitých prevádzkach a údržbárov, všetci majú nasledujúce dva týždne voľno. Niektorí ho strávia na záhradách, iní si vylepšujú svoje obydlia alebo stavajú nové … ďalší trávia tieto dni spoločne s rodinami na podnikovej chate, alebo na rôznych miestach krajiny, kde má podnik prostredníctvom odborovej organizácie rezervované miesta. Ceny sú smiešne, deti majú zážitok a po návrate z dovolenky sa tiež nemusíte báť, kam dáte deti … nemusíte zháňať opatrovateľky, či preratúvať obsah peňaženky a premýšľať, či vôbec budete na túto službu mať … podnik má vlastný detský tábor, kde môžu vaše deti stráviť tri týždne za symbolickú cenu a pod dohľadom.
Čo je na tom zlé ? Nič … skôr naopak, nemusíte mať obavy o deti, a neustále premýšľať, ako trávia čas.
****************************************
Chcete návrat socializmu ? A prečo ? Nie je to potrebné, ale rovnako nie je dôvod tolerovať skutočnosť, že to, čo bolo v tej dobe úplne bežné, je dnes pomaly pokladané za luxus, či spojené s doživotnými záväzkami. Nie je bez zaujímavosti, že tvrdo pracujúci ľudia v nejednom prípade nevedia vôbec, čo je dovolenka, lebo zarábajú tak málo, že si nemôžu dovoliť odpočívať … následkom sú civilizačné choroby, predčasné úmrtia, či rôzne tragédie v rodinách, alebo rozvody. Následkom sú nešťastné deti, mnohé skončia pri drogách … toto je pokrok ? Určite nie …
Budovy, ktoré boli kedysi plné štebotajúcich detí, sú dnes prázdne a rozpadajú sa. Priemyselné areály sú opustené a namiesto nich sa ničí cenná orná pôda, aby páni “ investori “ mohli stavať na zelenej lúke a mali čo najnižšie náklady. Mnohí tvrdo pracujú a o vlastných bytoch môžu aj tak len snívať. V čom je teda známka pokroku ?
Nezamestnanosť mladých je katastrofálna, a čo je ešte horšie, demografický vývoj je tak nepriaznivý, že už generácie súčasných štyridsiatnikov si môžu pokojne zaradiť tému dôchodku na listinu absurdných predstáv, pretože nebude z čoho dôchodky vyplácať. Akékoľvek vážnejšie ochorenie člena rodiny vrhá ostatných členov na pokraj sociálnej priepasti, ak sú s jeho liečbou spojené vyššie náklady. Pokrok ?
*****************************************
Mnohí nám nadávajú do dedov, hlavne rôzni primitívi s vybitými mozgami, ktorí pokladajú za vrchol umenia partiu sfetovaných a vrieskajúcich asociálov, ktorí nazávajú hudbou vreskot a lámanie nástrojov. Ich vec … ale mali by vedieť, že ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva. Bez našej generácie dedov, by nemali ani strechy nad hlavou, a nemali by ani skyvu chleba.
Bojovníci proti komunizmu … najviac v diskusiách vyskakujú tí, čo prostituovali s bývalým režimom, a neraz škodili všetkému a všetkým. Čo vedia o poctovej práci ? Len to, ako sa jej vyhnúť. A ani to nevedeli poriadne, skončili vo väzeniach …
*****************************************
Niekto povedal, vraj dobre už bolo. No myslím si, že dnes mohlo byť aj lepšie. A určite aj bude lepšie. Stačí, ak sa národy vrátia k osvedčeným postupom – napríklad ľudia, konajúci proti národu a uprednostňujúci cudzie záujmy pred záujmami národa skončia v najtvrdšom väzení.
Sotva však môžeme pokladať za známku pokroku stavanie pomníkov pre ľudí, ktorí porušili zákony … kto postaví pomníky tým, čo tie zákony a poriadok v spoločnosti chránili ? Ak je všetko o slobode, prečo dnes nemôžu ľudia voľne prechádzať z krajiny do krajiny ? Prečo je Schengen chránený kamerami, rôznymi signalizačnými systémami a podobne ? Prečo sa denne monitoruje celosvetová komunikácia, bez povolenia súdov a v rozpore so zákonmi ? Prečo neustále pribúdajú represívne zložky ?
Vrcholom úpadku je argumentácia v štýle … mali by ste mobily a počítače, keby nebolo vyspelého Západu ? Prečo ich používate ? Prečo ich nezahodíte ? Človeka, ktorý takto argumentuje, by mal vyšetriť psychiater … a nie jeden, najlepšie desať. Pretože poriadne osprostel, ak sa už sprostý nenarodil.
Mali sme počítače … a prišli by aj mobily … možno neskôr, ale prišli. Mali sme však to, čo má dnes málokto – pokojný život bez stresu … čas na rodiny, výchovu detí, stretnutia s priateľmi a známymi. Poznali sme sa všetci v dome, spolu sme pracovali, spolu sme chodili na dovolenky, cez víkendy sme pravidelne grilovali na záhradách za domami … mohli sme sa jeden na druhého spoľahnúť. Dokázali sme šťastne žiť aj napriek absurdnostiam doby. Keď suseda s manželom nešťastne zahynula pri autonehode, neskončili jej dospievajúce deti v detskom domove, ale zásluhou susedov dospeli tam, kde rástli od narodenia. A stali sa z nich slušní ľudia … bez ohľadu na to, či mali rifle, alebo niečo iné … lebo život je úplne o niečom inom.
Takže … ďalej nadávajte a provokujte primitívi, minulosť nezmeníte a budúcnosť … tá na vás rýchlo zabudne. Ďalej sa klaňajte molochu bohatstva a moci … ďalej prisluhujte tým, ktorí vás majú za menej, než prach, po ktorom šliapu … práve vaše správanie je dôkazom, že minulá doba mala množstvo kladov …