Nič nie je horšie, ako stratiť zrak. Ešte horšie je stratiť – mozog. A najhoršie je – mozog nemať. No priznám, akosi mám čoraz viac pocit, že tých bezmozgových modelov nám v spoločnosti pribúda, a to priam šialeným tempom.
Účelová slepota, alebo hluchota … vraj je to niekedy skvelá vec. Neviem, kamarátov svokor musí využívať načúvací prístroj, ale nevie si vynachváliť, ako dobre, že občas – nepočuje. Hlavne vtedy, keď jeho žena chce niečo, čo sa jemu veľmi nepozdáva. Hoci, na slovo výplata, pivo alebo futbal … tam počuje skvele, aj bez prístroja a všade.
Neviem však odhadnúť, prečo niektorým ľuďom vyhovuje účelová sprostota. Pretože tvrdiť, že je všetko v poriadku, hoci horí celý dom, v ktorom práve večeriame, to môže naozaj len hlupák. Hoci niektorí ho dokážu aj prekonať, pretože často tvrdia, že chlap, ktorý dom podpálil, je vlastne náš – priateľ. V prípade týchto účastníkov zájazdu “ životom “ je človeku niekedy do smiechu, ale častejšie skôr do plaču. Pretože ich akosi pribúda …
Niekto hovorí, že najväčšie poľutovanie si zaslúžia ľudia, ktorí nenávidia vlastnú minulosť len preto, že bola iná, než si predstavovali. Ktovie … poznám však rozvedených chlapov, ktorí desiatky rokov nenávidia svoje bývalé manželky, lebo ich dokázali opustiť … hoci počas skrachovaných manželstiev chlastali, podvádzali a mlátili svoje bývalé ženy, alebo ich jednoducho brali ako – slúžky. Ale nie … to tá sliepka, keby sa bola chovala normálne, nič by sa nebolo stalo … však to bolo tak fajn, nie ? No … ako a pre koho …
Neviem, v ich prípade by asi transplantácia mozgu nepomohla. Prehry patria do života rovnako, ako úspechy. Len ich obvykle býva viac, a na každom záleží, ako ich vezme. Niekto sa usmeje a ide ďalej … iní nadávajú na všetko a všetkých naokolo, lebo keby … tak by boli uspeli. Chodia po svete zachmúrení a prežívajú búrky aj počas najhorúcejších slnečných dní. Nevedia žiť, lebo sa života boja a vlastne ho nenávidia, pretože nie je taký, aký by ho chceli mať.
Pseudointelektuáli si vážia jediné – diplomy a tituly z univerzít. V praktickom živote sú však často úplne odpísaní a odkázaní na podradné úlohy rôznych poskokov. Absolvujú rôzne doktorandské štúdiá, a pritom nie sú schopní zatĺcť klinec do steny a zavesiť obraz. Ostávajú bytostne odkázaní na peniaze, pretože akákoľvek manuálna zručnosť je im cudzia. Nie je nič smutnejšie, ako stretnutie s “ géniom “ ducha, ovešaným titulmi, ktorý trávi mesiace a roky na konzervách, pretože mu aj čaj – prihorí. A je taký skúpy, že nie je schopný ani cesty do reštaurácie, keďže jedinou modlou je pre neho stav bankového účtu. Pre peniaze sú títo ľudia schopní všetkého … vrátane zrady vlastnej rodiny, alebo aj národa.
Paradoxne, väčšina z týchto ľudí zastáva vysoké funkcie, dokonca riadia štáty, hoci nevedia riadiť ani vlastné životy. Užitoční hlupáci, ktorých preferujú skutoční “ géniovia “ života. Ľahko ovládateľní, pretože fungujú ako parkovacie automaty – stačí vhodiť mincu. Veria, že sú na tom skvele, veria v úctu spoločnosti voči vlastným osobám … nakoniec však končia v rôznych exiloch, zabudnutí a odkopnutí tými, v ktorých úctu naivne verili … a naivne verili, že ich tituly a fiktívne vzdelanie ich postavili na piedestál spoločnosti, aby sa nakoniec zobudili – v zabudnutí.
Prach si a v prach sa obrátiš. Dva kubíky zeme a koniec. Peniaze, tituly, majetok, postavenie … všetko klesne na kolená pred realitou života, končiaceho smrťou. Hrabali a klamali, aby v zemi – ostali.
Nakoniec po nich ostane len zápis v matrike … a po tých sprostých ostávajú výsledky ich práce. Po tých menejcenných a nevzdelaných ostávajú budovy, cesty, zmenený svet … nemali síce tituly, ani postavenie, ale vedeli – žiť. Vedeli ostať ľuďmi bez ohľadu na dobu, v ktorej žili. V každej dobe vedeli nájsť svoje šťastie. Kto teda naozaj potrebuje transplantáciu mozgu ?