Vraj máme voči utečencom akýsi záväzok ľudskosti, podopretý historickými udalosťami … no, rôzne pseudospisovateľské celebrity už čítam viac-menej len zo zvedavosti, ale ich názory už dávno neberiem. Skôr sa na nich smejem, a potvrdzujú mi staré pravidlo, hovoriace o tom, že odvaha končí tam, kde začína boj o zachovanie pozície …
Pomôžme … dajme … musíme sa zaujímať … áno, musíme sa zaujímať o odkázaných, chudobných, bez domova, starých a chorých … ale, my nie sme schopní vyriešiť ani problémy týchto ľudí, ktorí žijú na Slovensku, a niekto nás neustále manipuluje, aby sme plytvali peniazmi na charitu, ktorú si nemôžeme dovoliť ? Prečo ? Pre niekoho nafúknutú hruď ?
Včera som bol s našou susedou u očného lekára. Iste, pani suseda má aj deti, ale tie bude zaujímať len to, čo po nej ostane. Aj tak žijú v zahraničí, a na Slovensko nechodia, vraj majú veľa povinností … neviem, nesúdim. Isté je, že lekár vystavil predpis na okuliare, ktoré suseda bude potrebovať. Išli sme do optiky, vybrali vhodný rám, podľa rady pracovníčky aj sklá, a cena ? Prosím pekne – štyristotridsať eur bez pár centov. Príspevok štátu ? Nula. Prečo ? Nevedno … suseda si poctivo odpracovala štyridsaťosem rokov, nikdy nedlhovala na odvodoch, všetko poctivo a do posledného haliera platila. Každý mesiac dostane “ štedrý “ dôchodok, ktorý sotva dosiahne tristo eur. Z toho musí zaplatiť poplatky za byt – šesťdesiattri eur, zálohové platby na energie – stodesať eur, obedy – päťdesiat eur, a tak jej po zaplatení všetkého ostane – sedemdesiat eur a nejaké drobné. Z toho musí pokryť výdavky na raňajky a večere, respektíve celodennú stravu počas víkendov, kedy obedy nevozia, náklady na pravidelné lekárske prehliadky (pretože zdravotníctvo je tak zdevastované, že každá prehliadka znamená päťdesiatkilometrový “ výlet „) … na nejakú rezervu pre horšie časy môže rovno zabudnúť.
Ľudí s podobnými osudmi sú na Slovensku desaťtisíce, a niekto volá po tom, aby sme ich jednoducho obišli, ignorovali, že nie sme schopní zaistiť pre nich dôstojný a slušný život, ale hlavne pomáhali niekomu, kto v tomto štáte nežije, nikdy pre tento štát nič neurobí a pravdepodobne tu ani neostane … lebo ľudskosť ? A kde je ľudskosť voči ľuďom ako naša suseda ? Prečo tu nevykrikujú aktivisti – robme niečo, však poctiví ľudia žijú v dôchodku horšie ako žobráci.
Nie, tu nebudú kričať, pretože tu sa nedá tak zviditeľniť, ako pri pseudo-pomoci imigrantom, ktorí utekajú z vlastných krajín, lebo tam zúria vojnové konflikty. Ale musia volať po tejto humanitárnej pomoci, pretože vinníci konfliktov (teda ľudia, ktorí ich vyvolali svojou bezmedznou a zvrátenou túžbou po svetovláde a bohatstve) nie sú ochotní platiť za svoje zločiny. A už vôbec nie zo svojho. Nemôžu, pretože na vojne sa síce dobre zarába, ale veľmi ťažko nesie – bremeno zodpovednosti.
Ak sa už bavíme o imigrantoch a humanite, dovolím si poznámku na okraj. Po dlhých rokoch konfliktu v Afganistane došlo k úteku (alebo slušnejšie povedané – stiahnutiu) jednotiek najväčšieho vinníka, ktorý tento konflikt začal pod vymyslenou zámienkou, ale zjavne nevedel ukončiť. A nenápadne sa zodpovednosť presunula na plecia iných krajín, ktorých predstavitelia boli hrdí na to, že môžu riskovať životy obyvateľov vlastnej krajine za fiktívne potľapkanie po pleciach.
Medzitým sa však valili vlny utečencov, ktorých konflikt vyhnal aj z jaskýň … a koho zaujímali ? Nikoho. Maximálne tak úrady, ktoré ich vracali tam, odkiaľ prišli, alebo ich dlhodobo väznili v imigračných táboroch, lebo nevedeli, ako s nimi naložiť. Prečo ? Nuž preto, že Afganistan je rozvrátenou krajinou, ktorá nemá čo ponúknuť ako protihodnotu za “ humánnosť „. Ale takú Sýriu, Líbyu … tie je o čo okradnúť. Mimochodom, asi z rovnakých dôvodov nikoho nezaujímajú Kurdi.
A ešte niečo – pamätáte si hladomor v Sudáne, dlhoročný konflikt v Etiópii, občiansku vojnu v Rwande, rozvrátené Somálsko … ? Prečo v týchto prípadoch išla humánnosť akosi bokom, a zachraňovali sa obvykle len pracovníci zastupiteľstiev jednotlivých krajín ? Prečo tu nikoho nezaujímali ani utečenci, ani hladujúci ľudia, zomierajúce deti ? Opäť rovnaká odpoveď – z humanitárnej “ pomoci “ sa nedalo nič vytĺcť.
Smutné je, že do tohoto pokryteckého obrazu súčasného sveta zapadajú aj vrcholní predstavitelia Slovenska. Keď Rusko žiadalo o vykonanie rekonštrukcie katastrofy malajzijského lietadla, mlčali. Neskôr, po oprávnenom odmietnutí zo strany Ruska vo veci akéhosi pochybného medzinárodného tribunálu, ktorý mal v tejto tragédii vyniesť konečný verdikt, okamžite sa pobúrene ozvali a kritizovali Rusko. Za čo ? Za to, že mu bolo upreté právo, ktoré má zakotvené každý právny poriadok ? Teda právo na objektívne a spravodlivé prešetrenie všetkých okolností ?
Nedajme sa opiť rožkom falošnej humanity. Nedovoľme, aby si niekto budoval povesť na úkor našich ľudí, ktorí v prvom rade potrebujú našu pomoc, a navyše si ju aj v plnej miere zaslúžia. A pokiaľ nie je dostatočne zaistená pomoc pre týchto ľudí, každý, kto navrhuje, aby sa na ich úkor pomáhalo niekomu inému, si nezaslúži nič viac, ako verejné – opovrhnutie. A to som sa ešte vyjadril veľmi slušne.
Každý sa raz dostane do veku, keď bude očakávať od spoločnosti, aby mu vrátila to, čo roky od neho dostávala. A nikomu neželám pocit bezmocnosti, keď potrebuje pomoc lekára, zdravotnú pomôcku, alebo čokoľvek iného … a nemá na to, prípadne je plne odkázaný na pomoc a podporu cudzích ľudí. Potom mnohí pochopia, o čom je naozaj spoločnosť a život.
A hlavne pochopia, že štát má prvoradú povinnosť slúžiť tým, ktorí v ňom žijú, tvoria hodnoty, vychovávajú deti či platia dane. A len vtedy, ak sú plne uspokojené potreby týchto ľudí, môže sa robiť charita pre cudzích, a len za predpokladu, že – niečo na charitu pre cudzích ostane. Pokiaľ neostane, alebo nie sú naplnené potreby obyvateľov štátu, nie je vôbec podstatné, čo a kto si myslí – žiadne rozdávanie nepripadá do úvahy.
Samozrejme chápem, že sú medzi nami ľudia, ktorí tieto jednoduché zákonitosti nechápu, lebo nemajú na to dostatočnú mentálnu výbavu. Len nechápem, prečo ich staviame na spoločenský piedestál … a dokonca sa chceme riadiť ich hlúposťou.