Priznám sa, dnes ma naozaj najviac pobavila fraška na tému “ boxerského “ súboja Matovič vs Fico … a opäť sa ukázali bolesti slovenskej opozície v jasnom svetle.
Nie, naozaj si nerobím ilúzie o objektívnosti polície, lenže – v jej objektívnosť neverím skôr plošne, bez ohľadu na krajinu. Nehovoriac o tom, že slušní a poctiví policajti to majú naozaj ťažké. Ak totiž narazia na privilegovaných vagabundov, dostanú sa obvykle do neriešiteľnej situácie – sú zaplavení hromadou absurdných požiadaviek, pracujú pod tlakom verejnosti (ktorá na jednej strane túži po krvi a na druhej strane po oslobodení), a pokiaľ sa im náhodou podarí nejakú kauzu uzavrieť, obvykle všetko skončí v závoze zásluhovu justície smiešnymi trestami, o ktorých môžu snívať aj zlodeji – kukurice.
Ak niečo nemám rád, tak je to pokrytectvo a zákernosť
A priznám sa, konanie poslanca Matoviča po policajnej razii v rodinnej firme pokladám za detinské a zákerné. Plne však zodpovedajúce naturelu slovenskej politickej špičky, ktorá sa v kritických chvíľach naplno odhalí a prizná, že hoci sa na elitu hrá – nepozná ani význam slova elita, a už vôbec elitou nie je. Politik, ktorý by chcel byť štátnikom, sa nikdy nezníži k úderom od chrbta, či pochybným tvrdeniam, ktorým by sa zďaleka vyhol – no zrejme aj žiak základnej školy. Politik, ktorý má dostatok sebadôvery, nehádže blatom na všetky strany, ale dokáže sa udržať nad vecou, reagovať pokojne a čakať na chvíľu, kedy sa ukáže pravda a on dostane do ruky jedinú – skutočne neporaziteľnú zbraň.
Súčasťou britskej politickej kultúry je udržanie dôvery verejnosti ku konaniu politikov a strán. Ak sa niečo odhalí, nezneucťuje sa pôda parlamentu primitívnymi vyjadreniami a prízemnými útokmi, ale najprv padne tichá (všeobecná) výzva, aby nevhodná osoba bez zbytočných škandálov potichu opustila verejnú funkciu, a vyriešila si problémy, ktoré má. Dvere k návratu sa nezatvárajú, ale len privrú.
Národná kriminálna agentúra nie je spolok amatérov, ani obvodné oddelenie polície niekde na zapadnutej dedine. Iste, určite robí chyby, však nikto nie je neomylný. Ale neverím, že by sa niekto vybral na domovú prehliadku len preto, že niekde zazvoní telefón a hlas neznámeho povie – choďte tam a tam, a uvidíte, čo sa robí. Nehovoriac o tom, že sa už medzitým prevalilo, ako dlho sa venuje problému okolo rodinnej firmy poslanca Matoviča, a rozhodne to nie je deň-dva, ako sa snažil naznačiť poslanec Matovič.
Jeho reakcia ma však opäť utvrdila v presvedčení, že volebné právo je pre mňa nevykonateľným úkonom v praxi. SMER-SD by som nevolil ani vtedy, keby to bola jediná politická strana na Slovensku. Lenže, nemám koho voliť – pretože ak odmietam SMER-SD, ostáva v ponuke len kapela zúfalcov, vydávajúca rôzne kakofonické zvuky, ktoré by prebrali k životu aj ľudí, pochovaných pred stáročiami a krajinu by lemovali utekajúci kostlivci so zapchatými ušami … zbytkom košťiaľov.
Ak niekoho obvinia z konania proti inému, obvykle si kladieme otázku – prečo ? Prečo by napríklad predseda strany, ktorá sa momentálne snaží vytvoriť pozíciu, umožňujúcu pokračovanie v jednofarebnej vláde, pokúšal diskreditovať predstaviteľa strany, ktorej najväčším úspechom môže byť udržanie v parlamente ? Tým skôr, že z nejedného kúta počuť salvy hurónskeho smiechu nad kolchozom Lipšic – Matovič, ktorého šanca na úspech je približne rovnaká, ako šanca Hornej Marikovej na víťazstvo vo futbalovej Lige majstrov.
Či verím na pravdivosť obvinení I.Matoviča ? Nie, neverím. Poslednú štipku viery v jeho slová som stratil vo chvíli, keď alibisticky sa vyslovil, že ak sa jeho výroky na facebooku nepotvrdia, asi by mal voči sebe vyvodiť nejaké dôsledky, a napríklad sa ospravedlniť. V tej chvíli som mal pocit, akoby pred kamerami stál malý chlapec, ktorý pri futbale rozbil susedove okno a snažil sa vyhnúť stretnutiu s ušomraným dedkom, ktorého okno utrpelo na vzhľade. Nevedel som, čo si mám myslieť – vari môže sedieť v slovenskom parlamente niekto, kto si neuvedomuje, že ohováranie je trestným činom ?
Ktosi sa neraz pýta, prečo ľudia volia Fica ? Odpoveď sa skrýva aj v najnovšom cirkuse. Koho majú voliť ? Ľudí, ktorí nielen povedia hocičo, ale navyše si ani nevedia priznať vlastné chyby ? Ľudí, ktorí namiesto vytvorenia jedného pevného subjektu s jasnými cieľmi zakladajú desiatky malých subjektov, aby za každú cenu pri ich mene svietilo – predseda ?