Pred nedávnom som napísal – ak chceme pomáhať, nerozdávajme ryby, ale učme hladujúcich, ako si ryby uloviť. Žiaľ, dnes vládne svetom len mamon a falošný humanizmus.
Moja otázka znie – existuje nejaká štúdia, ktorá by analyzovala, koľko ľudí zo sociálne slabších skupín (nechcem presne ukázať prstom) sa dokázalo zaradiť do spoločnosti na základe myšlienky – zo spoločného im dáme dom, zaplatíme výdavky spojené so živobytím a poskytneme im široké spektrum výhod, nedostupných pre väčšinu obyvateľstva (ale väčšinou financovaných ) ?
Nechcem byť prehnaný pesimista, ale aj bez štúdie to skúsim odhadnúť – 10% ? Keď skúsite náhodne spočítať všetky možné príspevky a dávky, ktoré môže získať jednotlivec, pridáte k tomu povinné platby (ktoré za neho hradí štát – teda my všetci), dopracujete sa k číslu, ktoré nebude ďaleko od hranice súčasnej minimálnej mzdy. A teraz si skúsme predstaviť skupinu, napríklad stočlennú. Predstavte si, že za každého musíte zaplatiť (napríklad) 380 €, a to každý mesiac. Takže mesačne vyberiete z pokladne sumu – 38 000 €. Táto investícia vám nakoniec prinesie výsledok v podobe desiatich ľudí, ktorí sa dokázali osamostatniť a zaradiť do spoločnosti, čiže úsporu – 3 800 €. Ale naďalej budete každý mesiac vyberať zo svojej pokladne – 34 200 €, pričom túto sumu môžete pokladať za čistú stratu.
A teraz si predstavte, že ste podnikateľ a máte tento “ skvelý “ projekt financovať zo svojho vrecka … budete to robiť ? Jedine v prípade, že ste podnikateľ, kombinovaný so šialencom … alebo míňate peniaze, ktoré vám nepatria a je vám jedno, aký bude výsledok. Lenže v druhom prípade nie ste podnikateľ, ale – politik.
Čo spraví podnikateľ ? Spočíta straty, ľudí – ktorých živí, a následne sa zbaví stratovej investície. Vie, že ak straty nezastaví, firma pôjde na dno, ľudia prídu o prácu a on samozrejme – o zisky. Čo spraví politik ? Straty nepočíta – však nie sú jeho, a pokojne produkuje aj nové straty – však on škodný nebude. Hlavne – jeho plat jeho zaručený bez ohľadu na výsledky práce, a ešte ho aj niekto potľapká po pleciach … a čo tam po tom, že ho tľapkajú tí, čo straty nemusia znášať … však je to jedno, nie ? Aj štatisticky to vyzerá lepšie, pretože vykazuje čísla, koľkým ľuďom “ pomohol „, ale nikde nie sú čísla – koľkí ľudia boli jeho konaním poškodení, koľkí musia platiť rôzne zvýšené poplatky, koľkí sa musia uskromňovať – hoci už aj teraz sotva prežívajú. Také štatistiky, teda hodnotenia skutočných dopadov politických rozhodnutí na stav štátu a národa – tie sa naozaj nerobia. Alebo – ak sa aj robia, tak sa nezverejňujú.
Prepáčte, vlastne to nie je ani falošný humanizmus … to vôbec nie je humanizmus, ale skôr banditizmus na vlastnom národe
Pred nejakým časom prebiehal v Spojených štátoch súd, kde čelil žalobe jeden zo známych výrobcov zbraní. Žalovali ho pozostalí po obetiach vražedného útoku, ktorého sa dopustil narkoman. Jeho vyčíňanie malo za následok niekoľko obetí na životoch a desiatky zranených. Podstatou žaloby bola odpoveď na otázku, ako je možné, že ten človek si mohol bez akýchkoľvek obmedzení kúpiť zbraň. Výsledkom bolo rozhodnutie, že výrobca nenesie zodpovednosť za následky použitia jeho výrobku. Prečo som to spomenul ?
Niekto zarobil miliardy na dodávkach zbraní pre všetky strany konfliktov, ktoré zúria po celom svete. Ľudia a následky ho nezaujímali, o zisky sa s nikým nedelil. Boli to – jeho zisky. A keď ide o riešenie následkov, ktoré jeho obchod (ruka v ruke so zvrátenou politikou) spôsobil, zrazu sa žiada, aby svoj diel zodpovednosti prevzala spoločnosť … ľudia, ktorí s tým nemali nič spoločné, ľudia, ktorí na súčasnom stave nenesú žiadnu vinu.
Ak teda už naozaj ide o prejav ľudskosti, prečo sa nesiahne na majetok všetkých, ktorý tento stav spôsobili a prečo sa neriešia problémy pomocou týchto krvavých peňazí ?
V okamihu, keď ľudia verejne pozdvihnú hlas na nesúhlas s týmto pokrytectvom, okamžite sa ozvú hlasy pohoršenej “ elity “ národa. Čože sme takí zadubení, čože a prečo nechceme pomôcť trpiacim … prečo sme takí sebeckí ? Ale nikde, naozaj nikde a od žiadnej celebrity (či politika) nepočujete – nech to financujú a nesú zodpovednosť tí, čo na tom roky zarábali. Na to už nemá nikto odvahu … hoci, ktovie … možno ani nemôže povedať, aj keby mal odvahu, aby sa nevyplavila špina, ktorú má za nechtami …
Intelektuáli sú vraj elitou národa. Môžem súhlasiť, že ak slúžia národu, tak sú naozaj jeho – elitou. Ale tí dnešní intelektuáli, tí kričiaci po prejave ľudskosti a pochopenia, ale mlčiaci a tolerujúci vinníkov (teda tých, čo konflikty vyvolali a na nich zarobili) … tí nie sú elitou, tí sú naopak – spodinou. A spodina nesmie byť svedomím národa, ak nechce národ spáchať kolektívnu – samovraždu.