Roky sa snažíme upozorniť, že poľnohospodárska pôda je veľkým bohatstvom krajiny, a nemalo by sa s ňou plytvať. Rovnako dlho upozorňujeme, že máme na Slovensku stovky opustených priemyselných areálov, a tak nie je žiadny dôvod, aby sme “ investorom “ zo zahraničia predávali (či dokonca darovali) zelené lúky a úrodné polia. Žiaľ, nikto nepočúva.
Stručne by sa dalo konštatovať – krajinu riadia hlupáci, ktorý veria, že si všetko a vždy kúpia niekde v obchode. A týchto hlupákov volia ešte väčší hlupáci, ktorí naivne veria, že – sýty raz hladnému uverí. Smola … nikdy to tak nebolo, a nikdy ani nebude.
Nedávno sa pýtali žiakov na jednej základnej škole, ako sa pestujú zemiaky. Väčšina len zamyslene a zadivene pozerala, a jeden nakoniec povedal – prečo by sme to mali vedieť, keď si zemiaky môžeme kúpiť v obchode ? Učiteľ sa ho teda opýtal, čo spraví, ak v obchode zemiaky nebudú. Nebudem ich teda jesť, a kúpim si bagetu.
Aj tento kuriózny príbeh svedčí o tom, že sme stratili úctu k pôde. K tej pôde, ktorá nás stáročia živí. Pretože nás naozaj živí pôda, a nie podvodníci niekde v Bruseli. Nech ktokoľvek a čokoľvek rozpráva, bez úrodnej pôdy a darov, ktoré nám dáva, budeme stratení. Pôda na naše zákony kašle. Nezaujíma ju, či niekto chce mať rovné alebo zakrivené uhorky. Nezaujímajú ju ani rôzne prázdne reči.
Nedávno som bol na konferencii o vinohradoch. Vystúpil tam istý pán s prednáškou, ktorá začínala konštatovaním, že niekdajšia kolektivizácia bola obyčajnou zlodejinou na malých roľníkoch, a vrhla Slovensko do poľnohospodárskej temnoty … ako to nazval. Vyše polhodiny hovoril o škodách, ktoré kolektivizácia napáchala. Vinohradom venoval sotva polovicu času, a priznám sa, aj som ľutoval, že som tam išiel a zaplatil poplatok. V diskusii však padla zaujímavá otázka na prednášajúceho – ako vidí skutočnosť, že v otázke potravinovej sebestačnosti je na tom dnes Slovensko porovnateľne s 40. a 50. rokmi, hoci koncom 80.rokov sme boli prakticky vo väčšine bežnej spotreby sebestační.
Prednášajúci vyjachtal niekoľko nezmyselných slov, a prešiel k ďalšej otázke. Keďže aj napriek opakovanej výzve, aby odpovedal na položenú otázku, neustále nereagoval a snažil sa dostať k inej téme, väčšina ľudí sálu jednoducho opustila. A vrátili sa až na ďalšiu prednášku.
Prizeráme sa dlhé roky, ako nám prednášajú o poľnohospodárstve vyslovení hlupáci, či skôr politicky dosadené figúrky. Ľudia, ktorí neraz videli pole len v rámci povinnej praxe, nikdy nepracovali v odbore a často ani nevedia, o čom vlastne hovoria. Výsledkom je katastrofálny stav poľnohospodárstva na Slovensku, keďže nemá zmysel pestovať plodiny, lebo sú vzhľadom na náklady prakticky nepredajné. Nečudo – keď nám sem veselo vozia zo zahraničia dotovanú produkciu.
Podobne je to napríklad aj v otázke mlieka. Producenti sú priam zúfalí, pretože výkupná cena nepokryje ich náklady. Likvidujú chovy dojníc, a čoraz častejšie je na pultoch obchodov nekvalitný mliečny odpad. Odtučnené vodičky, ktoré mlieko pripomínajú len sfarbením. Mliečne výrobky, ktoré sú bez chuti, alebo rovno povieme – nechutné.
Nikto však nepremýšľa nad tým, čo bude, ak dôjde k potravinovej kríze, ktorá je už dávno na obzore. Čo sa stane ? Čo budú ľudia jesť ? Kde budú pestovať, keď najúrodnejšia pôda končí pod plechovými búdami tovární a diaľnicami ?
Nehovoriac o tom, že neustále sa hovorí v súvislosti s poľnohospodárstvom o jednom – všetci majú hospodáriť tak, aby prežili bez výraznejšej pomoci štátu. Nikto však nepovie, ako majú bojovať s tými, ktorým ich domovské štáty výrazne pomáhajú. Kolektivizácia v 50.rokoch bola označená za zlodejinu … ako kolektivizácia dlhov, ktorá sa deje dnes, je označovaná – za solidaritu. Veď je to zvrátené … potravinová nezávislosť by mala byť hlavným cieľom štátu, a my namiesto toho uprednostníme ručenie za dlhy rôznych zahraničných podvodníkov a zločincov ?
Naša neúcta k pôde sa nám raz kruto vypomstí. Naša neúcta k tým, ktorí majú na nej snahu tvrdo pracovať, produkovať pre nás potraviny, a zaistiť nám “ niečo do hrnca “ – sa nám tiež vypomstí. Pôda ostáva ležať ľadom (za čo mnohým dokonca Brusel dobre platí – prečo asi ?), stráca svoju kvalitu.
Málokto uvažuje nad tým, že práve úrodná pôda môže byť poslednou istotou pre jeho rodinu, ak dôjde k najhoršiemu. Môže mu dať aspoň základnú obživu. Môže mu dať šancu prežiť. Lenže – ak nemá pôdu, alebo tá jeho leží ľadom, či je zastavaná plechovými nezmyslami – čo bude robiť ? Potrvá roky, kým jej vráti úrodnosť, akej je schopná. Ale – bude schopný tie roky aj prežiť ?
V súčasnej dobe mám asi poldruha hektára pôdy, na ktorej nič nepestujem. Jednoducho nemám na to čas. No napriek tomu ju každý rok ošetrím. Každú jar a jeseň sa potrápim s oračkou, každú jar a jeseň sa potrápim so zaoraním obyčajného, bežne dostupného hnojiva (teda žiadne chemikálie), aby sa jej kvalita udržala, prípadne zvýšila. Stojí ma to čas a peniaze. Ale je to pre mňa najväčšia istota do budúcnosti. Je to istota, že nech by sa čokoľvek stalo, dokážem sa uživiť … a dokážem uživiť aj celú rodinu. A keď sa poriadne zamyslíte, podobnú poistku do budúcnosti vám nedá žiadna poisťovňa, nech by ste akokoľvek platili.
Neúcta k pôde je luxus, ktorý si nemôžem dovoliť … a určite nie som sám.