38 minút … toľko trvalo nekonečné čakanie na príchod sanitky, ktorá mala odviezť pacientku do nemocnice. Nakoniec prišla, z vedľajšieho okresného mesta, vzdialeného bezmála tridsať kilometrov. Pacientka … zatiaľ žije, mala zrejme šťastie. Ale … prečo musela mať šťastie, keď na dvore tunajšej nemocnice stáli sanitky ???
Zúfalá rodina, otec práve stratil prácu, pretože mu v nej už zdravie nedovolí pokračovať. Matka je dlhodobo nezamestnaná, pretože v Šahách je práce zúfalo málo. Na úrade práce jej ponúkli voľné miesto upratovačky vo firme, ktorá sa nachádza – v Banskej Štiavnici. Prvotná radosť ju veľmi rýchlo prešla. Pracovná doba začína o šiestej ráno, a končí o jedenástej doobeda. Pre matku detí je ideálna, avšak … ako sa dostať do Banskej Štiavnice na šiestu ráno, pretože auto v rodine je, ale ona nemá vodičský preukaz, navyše pri dennom jazdení do práce by jej zo mzdy asi veľa neostalo … a bola by na tom ešte horšie, ako nezamestnaná.
Verejná doprava, nie ? Prvý autobus odchádza zo Šiah tesne po pol jednej ráno. O pol druhej je vo Veľkom Krtíši, kde treba počkať na prípoj do Zvolena, ktorý odchádza – o štvrť na päť. Vo Zvolene je desať minút pred pol siedmou. Prípoj do Štiavnice odchádza o dvadsať minút, a v Štiavnici je tesne pred pol ôsmou … poldruha hodiny po začatí pracovnej doby !!! Cestu späť hádam netreba rozoberať, keď ani do práce sa nedá dostať načas, nie ?
Iná zúfalá rodina s ťažko chorým synom. Žije v okresnom meste, majú tam aj nemocnicu, ale na pravidelné kontrolné prehliadky musia chodiť do druhého okresného mesta, vyše šesťdesiat kilometrov vzdialeného, pretože v mieste bydliska neexistuje odborná ambulancia. Otec invalidný dôchodca, po pracovnom úraze, väčšinou na vozíku. (ktorý si kúpil z druhej ruky, bez akéhokoľvek príspevku) Matka bez práce, mesačne dostane sotva čosi cez sto eur, na syna dostáva niečo cez šesťdesiat eur. Príjem celej rodiny je dohromady tristotridsať eur, z čoho dvestopäťdesiat pohltia výdavky na bývanie. Zo zbytku treba prežiť celý mesiac, platiť náklady na cestovné, spojené s prehliadkami, a ešte utiahnuť aj výdavky na mladšiu dcéru a jej školu.
Tri rôzne príbehy, akých sú na Slovensku stovky, ak nie tisíce. Týmto ľuďom nikto nepomôže, nikoho nezaujímajú. Úradník sa obrní zákonom, ktorý splodil iný úradník – zjavne nepoznajúci realitu, a veci riešiaci len spoza stola.
Títo ľudia nechcú charitu, nestoja o milodary. Chcú len to, na čo má právo každý – slušný život bez každodenného strachu o prežitie. Za svoj osud nemôžu … ale čo je horšie, ich osud ani nikto nerieši, hoci máme za to štedro platených ľudí. Títo ľudia pracovali, platili dane, dodržiavali zákony … a keď sami potrebujú pomoc, žiadne zákony na ich potreby nemyslia. Sú pre štát nepotrební, lebo už žiadne dane zrejme nikdy platiť nebudú …
Čo si majú myslieť, keď pred nimi niekto hovorí o morálke, spolupatričnosti a dobrej vôli, spájanými s ľuďmi, ktorí zaplatili tisíce eur za cestu do cudzích krajín, zvierajú v rukách drahé telefóny, hovoria o solidarite a pritom v prípade nesúhlasu ničia všetko, na čo sami neprispeli ? Kde sa berie táto odvaha … kde sa berie táto bezočivosť, žiadať solidaritu s privandrovalcami, ktorí neutekajú pred vojnou, ale hľadajú miesto, kde sa natrvalo usadia … pohŕdajú tými, ktorí im pomáhajú a odmietajú rešpektovať akékoľvek zákony, ktoré sa im nehodia – keď máme na Slovensku trpiacich ľudí, zúfalo potrebujúcich pomoc ?
Chcete prejaviť solidaritu a spolupatričnosť ? Máte možnosť, nájdite si v okolí podobné rodiny, ako som spomínal a pomáhajte im. Vtedy budete – ľudia.
Nemláťte však prázdnu slamu, a nežiadajte uskromnenie od tých, čo už nemajú ani na holé prežitie …