Niekde predtým som konštatoval, že o mier na Blízkom východe nemá záujem nikto, samozrejme s výnimkou samotného obyvateľstva v regióne. Naopak – mnohí majú záujem, aby všetky konflikty na Blízkom východe pokračovali aspoň dovtedy, kým sa nenaplnia ich ciele, a na počte obetí im vôbec nezáleží.
Kto pozná životopis súčasného ministra zahraničia J.Kerryho, vie veľmi dobre, že tento muž nosil kabát podľa aktuálnej módy. Ak sa hodilo, stál v rade bojovníkov proti vojne vo Vietname, aby nakoniec zmenil stranu (v presvedčení, že čo pomohlo iným, pomôže aj jemu) a išiel do Vietnamu slúžiť a zabíjať. Ponechajme bokom rôzne pochybnosti o jeho zásluhách, ktoré sa objavili v čase, keď tento chameleón túžil po Oválnej pracovni v Bielom dome. Ťažko rozoznať, čo sú typické intrigy, a čo je naozaj pravda.
Hitler v predvojnových časoch komunikoval s ostatnými krajinami jednoducho – jeho emisári roznášali požiadavky, ktoré boli zámerne definované tak, aby sa nedali splniť. A keď nedošlo k ich splneniu, prišli k slovu zbrane a vojaci. Svoje skúsenosti malo s týmto druhom politiky aj Československo, kde neskôr mnohí priznali – nech by bola Praha akokoľvek ústretová, cieľom bolo stupňovanie požiadaviek do bodu, v ktorom ich nebude môcť prijať a dá tak zámienku k vyhláseniu – vojny. K priamemu konfliktu medzi Prahou a Berlínom nakoniec síce nedošlo, ale Československo na istý čas – zaniklo. Cieľ – teda zničenie absurdne bohatej a vplyvnej slovanskej krajiny v strede kontinentu bol úspešne naplnený.
Dnes skúša praktiky Tretj ríše uplatňovať americký minister zahraničia – v prípade Sýrie kladie ako podmienku odstúpenie prezidenta Asada, v prípade Ukrajiny hovorí o návrate údajne anektovaného Krymu – Ukrajine. O.i. žiada aj stiahnutie ruských vojsk z Krymu, čo je samo o sebe dokonalou absurdnosťou.
Prečo ? Kerry zúfalo potrebuje úspech, zúfalo sa snaží zapísať do dejín Spojených štátov, aby aspoň čiastočne zmazal biľag neúspechu z prezidentských volieb. Nevie sa vyrovnať so skutočnosťou, že jeho odveký vzor J.F.Kennedy dokázal uspieť v Karibskej kríze, čím sa nezmazateľne zapísal do povojnových dejín sveta, ale on sám sa nedokázal ani stať prezidentom, čo bol od jeho mladosti jediný cieľ jeho kariéry, ktorému podriadil absolútne všetko.
V pozícii ministra zahraničia zase stojí v tieni H.Kissingera, ktorý dokázal vtlačiť americkej politike nezmazateľnú pečať. Kissinger získal Nobelovu cenu za mier, ktorou boli ocenené jeho zásluhy na ukončení vietnamského konfliktu. Kerry je naopak členom kabinetu, ktorého šéf si Nobelovu cenu v rovnakej oblasti síce prevzal, ale svojím neskorším konaním ju nielen zneuctil, ale dokonca vyvolal aj oprávnené otázky, či ju nezískal za pomoci – korupcie. Čas pre Kerryho vo vrcholovej politike sa nezadržateľným tempom míňa, a je viac než isté, že nový šéf Bieleho domu nebude mať záujem o jeho služby. Konflikt na Blízkom východe, či ukrajinská občianska vojna sú jeho poslednými šancami, ako sa poriadne a hlavne “ dejinne “ zviditeľniť.
Musí splniť ale jednu podmienku – vyhrať nad ruskou diplomaciou, poraziť konkurenta, s ktorým síce pohŕda, ale jeho silu musí rešpektovať.
Nobelova cena za mier ? Iste, Kerry by ju rád získal, problémom však je, že svojou politikou a presadzovaním smeru zahraničnej politiky Spojených štátov si získal toľko nepriateľov … takže tento cieľ je nesplniteľný.
Ostáva vojna … úspech proti údajne autokratickému režimu Asada v Sýrii. Ani tu sa Kerrymu však nedarí. Pomohol k podpore sýrskej opozície, lenže z tej sa vykľuli teroristi, fanatickí vyznavači extrémnej verzie islamu, ktorí dokázali uvrhnúť do chaosu celú oblasť, avšak Asada ani nezvrhli … a už vôbec neporazili. Koalícia, vedená Bielym domom proti ISIL, tiež v poslednom čase repce – ukázalo sa totiž, že Biely dom nemá veľký záujem o tvrdý a nekompromisný zásah proti islamskému štátu, pretože to by zároveň znamenalo nepriamu podporu pre Kurdov, ktorých má v zuboch jediný spoľahlivý spojenec na okolí – Turecko. A tureckú základňu Spojené štáty potrebujú.
Čo teda ostáva Kerrymu ? Posledná voľba – zúfalé držanie prakticky stratenej pozície, trvanie na odstúpení Asada, a návrate Krymu pod nadvládu Kyjeva. Kerry vie veľmi dobre, že jeho požiadavky sú nesplniteľné. Asad bol legitímne zvolený, a aj samotní Sýrčania už dnes otvorene priznávajú, že zďaleka to nebolo také, ako sa v médiách tvrdí. Krym odmietal nadvládu Kyjeva už od začiatku 90.rokov a rozpadu ZSSR, a bol ukrajinskou súčasťou len pre obavy z vojenského útoku, ktorým sa Kyjev pri snahách o odtrhnutie Krymu neustále vyhrážal. Stiahnutie ruských vojsk z Krymu je absurdnou požiadavkou, keďže Rusko má na Kryme legitímnu vojenskú základňu, za ktorú v súlade s dohodami aj donedávna poriadne platilo Kyjevu.
A tak sa Kerry, údajný mierotvorca a ľudomil dostal do patovej pozície – slovami sedliaka, do dejín sa zrejme zapíše rovnako, ako kravské lajno na poľnej ceste – všetci ho zďaleka vidia, a – obchádzajú. Prezidentom sa nestane, cenu za mier nedostane (a zrejme si ani nemôže kúpiť), splnenie požiadaviek tiež nehrozí … jeho poníženie je o to väčšie, že šialenci ako Hitler, Stalin … sa zapísali do dejín, a skončili v učebniciach. Kerry však skončí len v bezvýznamnom a zaprášenom zozname ministrov zahraničia … ktorý do sveta nepoletí.
Aj preto by sme mali otvorene volať po tom, aby chameleóni a skrachovanci ako Kerry (pretože aj napriek svojmu postaveniu je len skrachovanec) nemohli v mene vlastného ega ohrozovať svet tlačením na okraj krvavej, vojnovej priepasti.
Ľudia ako Kerry nie sú spojencami a priateľmi nikomu – okrem vlastných záujmov. Sú to naši – NEPRIATELIA