Spor medzi Golonkom a Šťastným patrí medzi tie, ktoré nazývam – absurdné. Dve legendy slovenského hokeja stoja proti sebe … Oboch som uznával ako hokejistov, k obom som mal výhrady … ale mala by existovať aj akási nepísaná vzájomná úcta a rešpekt, hlavne zo strany o roky mladšieho Šťastného. Tento spor však dokonale vykresľuje stav slovenskej spoločnosti.
Podľa Šťastného bola Štátna bezpečnosť zločineckou organizáciou, ktorá pomáhala držať ľudí v socialistickej klietke. Inu, v mnohom má pravdu, lenže … prečo sa nevie rovnako vyjadriť o iných organizáciách, napríklad v krajine, ktorú si vybral za svoju domovinu ? Pretože praktiky ŠTB sa len veľmi málo, alebo vôbec nelíšili od praktík CIA. Nie, povedzme si otvorene, k tomu sa asi veľmi vyjadrovať nemôže, pretože aj po dlhých rokoch by to mohol byť dôvod na stratu občianstva v “ najväčšej demokracii “ na svete.
Golonka … ako som povedal, ako hokejistu som ho uznával. Ako trénera som ho nemusel, priznám sa, že jeho voľba k reprezentácii ma prekvapila … jedno je však pravdou – nikto v tejto krajine nemohol v zahraničí reprezentovať bez dohľadu eštebákov, či už priameho alebo nepriameho. Za to však rozhodne Golonka nemohol, a ani to nemohol ovplyvniť … bola taká doba, a pokiaľ budeme naozaj dôslední, tak v mnohom nie je ani táto slobodnejšia, skôr naopak. Len to akosi nechceme vidieť. V každom prípade, dohľad ŠTB nad určitými, povedzme záujmovými skupinami ľudí, nerobí z týchto ľudí – zločincov.
Ale, pri tomto spore ma napadlo niečo úplne iné. Tlieskame alebo chválime … staviame na spoločenský piedestál tých, čo odtiaľto utiekli pred komunistickou zvoľou. Je však útek hrdinstvom ? Nie je oveľa väčším hrdinstvom to, že milióny ľudí tu dokázali žiť, neskloniť sa, vychovať svoje deti, pracovať pre túto krajinu ? Nie sú skutočnými hrdinami tieto zástupy bezmenných ľudí, ktorí neutiekli a vydržali ?
A kedy otvorene a bez zbytočnej ľútosti ukážeme prstom aj na tých, čo sebecky uprednostnili svoj osobný záujem, a svojím konaním dostali do problémov vlastné rodiny … alebo kolegov v práci ? Kedy otvorene pomenujeme “ hrdinov “ – alebo “ otcov a matky „, ktorí tu zanechali svoje maloleté deti, odišli na služobné cesty a vrátili sa po – dlhých rokoch ? A ešte skúšali bezočivo mentorovať a neraz sa i verejne presúšať so svojimi novými rodinami, akoby tie ich minulé ani neexistovali ?
Kto sa ospravedlní dnes už staručkému Jankovi, ktorý dlhé roky poctivo a tvrdo pracoval, že vinou sebectva svojej dcéry stratil zo dňa na deň absolútne všetko ? Kto mu vráti stratený čas na rôznych výsluchoch, nútené zmeny zamestnaní … kto mu vynahradí všetky tie prebdené noci, kedy len čakal, či ho náhodou niekto nepríde zatknúť ? Kto mu vráti nalomené zdravie ?
Vari mu to vrátia bezcitné slová dcéry, ktorá prišla na Slovensko v roku 1995 a šplechla mu do očí – otec, bolo to to najlepšie, čo som mohla pre seba urobiť ?
Na veci a udalosti sa dá pozerať rôzne. O pravdivosti slov, že sa tu nedalo žiť, svedčia najlepšie tí, ktorí tu žiť dokázali. Verili, že môžu svojím kamienkom prispieť do skladačky, ktorá povedie k zlepšeniu života všetkých. Dokázali sa vyrovnať aj so špinavosťami “ ľudí „, ktorí pre vlastný prospech podrážali nohy – ostatným. Dokázali učiť svoje deti chodiť, každé ráno ich poslať do školy a pribaliť im desiatu, dokázali im ukázať krásy tejto krajiny … ale hlavne dokázali, že nie je hrdinom ten, čo vezme nohy na plecia, ale ten – kto s problémami a nepriazňou osudu dokáže bojovať, bez ohľadu na okolnosti a pravdepodobnosť úspechu.
Chodili sme do práce a všetko začínalo tradičným “ rituálom “ – na bráne nám pri príchode a odchode prehliadli tašky, neraz sa stalo, že prišla aj osobná prehliadka. Hocikedy mohlo prísť “ pozvanie “ na zdvorilostnú návštevu u podnikového eštebáka, z ktorého nikto neodchádzal v dobrej nálade. Napriek tomu sme dokázali žiť, často sme sa aj na tom bavili … dokonca sa uzatvárali stávky, kto toho sprostáka viac naštve, pretože sa nerozumel odboru, v ktorom sme pracovali a tak najväčšou urážkou bolo pre neho, keď ste začali hovoriť odbornou terminológiou a on musel prikyvovať, aby zatajil, že vôbec nevie, o čom vlastne hovoríme.
Nemohli sme mu otvorene povedať, že je debil … ale neutekali sme len preto, že nejaký somár ho dosadil do funkcie, v ktorej nám mohol znepríjemniť život.
Nebojovali sme s ním … my sme sa mu vysmievali, ale tak, aby nemohol absolútne nič. Neskôr sa mi neraz stalo, že som s úžasom spoznal “ bojovníkov “ proti komunizmu, ktorí k tomuto eštebáckemu úkazu chodili s hnedými gaťami a ešte hnedšími odchádzali, často niečo bomzli na kolegov a nakoniec sa pasovali za slovutných križiakov … hnus.
Vieme svoje … mnohí by vedeli povedať … zaznelo na nahrávke, kde sa zrazili dve horúce hlavy – Golonka a Šťastný. Nuž … na súde neplatí to, čo kto vie, ale to – čo kto vie dokázať. Keď teda mnohí by vedeli povedať – nech povedia. A potom je možné súdiť – ak však mlčia, buď nechcú hovoriť, alebo – nevedia.
Ale – pokiaľ som nebral Golonku ako trénera reprezentácie, rovnaký postoj som mal aj pri Šťastnom v pozícii europoslanca. A pokladal som túto nomináciu len za formu odmeny za to, že podporil Dzurindu a spol. A na tých mám vyhranený názor už dávno … stačili mi cirkusy počas absurdnej vlády I.Radičovej a ich bezohľadné správanie voči vlastnej premiérke. Tam sa ich charakter ukázal naplno …
Kto je bez viny, nech hodí kameňom …