Dane platíme, zákony rešpektujeme a ajhľa – stará móda sa napriek tomu vracia. Z Mosk… prepáčte Bruselu nám odkazujú “ priatelia „, že ak nebudeme počúvať ich príkazy, nebudeme (možno) ani priatelia. Ale, pekne prepytujem, toto sme už tu predsa mali a tí, čo dnes tieto odkazy prinášajú, a dnes im tak nadšene tlieskajú, pred istým časom vrieskali, div im pena na papuliach nestála, že nám nikto prikazovať nebude … nesmie, my máme právo rozhodovať o sebe sami … ej bisťu, vari na svoje reči zabudli, alebo … treba naleštiť budzogáne a poučiť našich “ priateľov “ a ich poskokov, do koho vyskakujú ?
Akosi nám to priateľstvo s novými kamošmi nefunguje – aj dvere sme otvorili, i plot na pozemkoch zbúrali, i väčšinu hospodárstva za pár lízatiek darovali, i na ich podnikanie nejakým tým grošom či odpustkami prispievami a oni stále len naťahujú paprče a hovoria – ešte viac, ešte … a teraz, keď už skoro nič nemáme, vraj máme robiť podľa nich a možno … veru možno, budeme mať – niečo. Len treba poslúchať a bude dobre. No pekne prepytujem, a kedyže to bude dobre ? Lebo (nielen) ja vidím, že sľuby padajú ako ožratí pred krčmou na ľade, ale skôr čoraz horšie je … a na horšie časy sa blýska. Pretože hoci pre vlastných nemáme, vraj cudzím máme dať, lebo ináč bude zle-nedobre. Nie môžeme … musíme.
No panstvo slovenské a či sme osprosteli, aby nám zlodeji a klamári prikazovali, koľko a komu máme z vlastného dať ? Vraj preto, lebo za zlých čias nás oni podporovali … ja teda neviem, ale ja si nepamätám, že by mne niekto pri dverách zazvonil a povedal – na, ber si … zíde sa ti. A ľaľa – ho … tuto Gejza oproti spod širáka na mňa svoje dva zuby horné otŕča, vraj tebe síce nič nedali, ale tým paskudám, čo cez plot preliezli, na rodiny sa vykašlali, tých vraj roky živili … napríklad, hen Imrovi … najprv ho v lágri živili, a potom sa sem vrátil ako veľký pán, hoci tu republika dvadsať rokov jeho ženu a tri decká živila, ktoré tu nechal po sebe … šak, nech im teda Imro spláca, keď sa zadĺžil, nie ? Joooj … vyškiera sa Gejza, Imro nemá veľmi z čoho, pretože on síce plnými priehrštiami bral, ale jemu vždy robota smrdela – tu i tam. Takže … teraz ako my budeme za Imra splácať, predtým na jeho ženu a decká sme prispievali, a teraz budeme i na jeho dlhy, akože myslíš ??? Nooo … a či ty vari nepamätáš, škerí sa znova Gejza, ako to za vojny bolo ? Naši otcovia a dedovia hen na Ostrovoch pánom tenkú kožičku bránili, a tí si nakoniec ešte aj za to nechali zaplatiť …
No teda … krv mi v žilách pomaly vrieť začína, i do kúta hľadím … na ten ozdobný budzogáň, čo zo starých čias pochádza a na poučenia starých rodičov spomínam … keď ti niekto v tvojom dvore chce majetok rátať, nože ho tasni po kotrbe budzogáňom, až sa na zemi rozpleští a v kotrbe sa mu rozsvieti, že nie je doma, na grunte svojom … pri pobehlici svojej, ale na cudzom sa rozdrapuje. Lebo slušnému pekným slovom dohovoríš, ale tento hľa rozumie len výplate v tvrdej mene – na chrbte svojom.
Politika, to ti je panské huncútstvo, vyškiera sa Gejza spoza nového krígľa piva. To platíš, keď nie si kamoš, a platíš ešte viac, keď kamoš – si. Lebo oni tebe – kamoši nikdy nie sú. Ani nebudú … a Imrovi nepomáhali preto, že bol človek, ale preto – nech v budúcnosti z toho desaťnásobne vyťažia. Taká je pravda, upil si Gejza z krígľa a opäť na mňa zablýskal úsmevom, ktorý pripomínal skôr prázdne kino – bez stoličiek.
No, zamyslel som sa a hovorím si, konečne chápem, prečo Imra volali v detstve – pobehaj. Šak aj po jeho materi často v krčme volali, že je pobehlica, lebo nevie, s kým deti má … no, možno by aj vedela, keby tak často trúnok hrdlom neprelievala. Ale za to predsa Imro nemôže, deti nemôžu za svojich rodičov, nie ? Ej, krv sa nezaprie, capol ma Gejza po pleciach … aká matka, taký syn. Tiež mala do roboty šmaťľavé ruky, a aj často v tom žltobielom taxíku cestovala … šak si pamätáš na žltobiele taxíky, nie ? Hej, pamätám … to bol vraj luxusný odvoz, dokonca aj s ubytovaním.
Opäť mi padli oči na ten budzogáň a zase aj slová deda prišli na um, prečo tak neznášal našich “ dočasných “ hostí z východu. Nielen preto, že ho “ grátis “ povláčili po svojej domovine, a vrátil sa po nejakých rokoch … ale aj preto, lebo vždy hovorieval – doma som pánom ja, nie kadejaký niktoš či skaderuka – skadenoha. Všetky spolky vraj ťahajú čertove volky … a rovno do pekla, hoc po peknej ceste. No, dnes už ani cesta pekná nie je … keby žil, riadne by vypliešťal oči na tie jamy a praskliny, preplnené vodou po daždi. Hneď by chcel vrchnosť vyobšívať, za čo peniaze berie, keď na ľudí ….
No, dedovi povedali, že desať – pätnásť rokov po vojne a bude lepšie … rodičom povedali, že ešte kúsok, pár rôčikov a bude naozaj lepšie … aj nám hovoria, že musíme vydržať, opasok pod vypleštenými očami z nedostatku kyslíka ešte kúsok utiahnuť a bude lepšie … len mi akosi do kotrby nejde, ako môže byť lepšie, keď musíme rozdávať, hoc nemáme … z čoho. Ako môže byť lepšie, keď musíme podľa iných robiť, a nie podľa seba … ej, asi mal dedo i Gejza pravdu, treba naleštiť budzogáne a pobehajom i pobehliciam na chrbáte vyznačiť … ako sa majú správať, a hlavne i to – nech doma, za svojím plotom a o svojich grošoch papuľujú … lebo ináč bude zle – nedobre.