Osem hodín večer … príbuzná je čoraz nepokojnejšia, údajne má silné bolesti hlavy a tŕpnu jej nohy … voláte doktora, ktorý konštatuje, že pre tieto situácie berie lieky, a ak by sa to nezlepšilo, treba prísť ráno na pohotovosť … nasadzujete lieky, situácia sa trošku upokojí, ale noc je plná nepokoja … neustále sa prechádza po byte, nereaguje na otázky a tak prichádza vytúžené ráno … konečne môžete ísť na pohotovosť.
Na ambulancii svieti nápis, že hoci majú nepretržitú pohotovosť, žiadajú pacientov, aby ich kontaktovali až po desiatej hodine predpoludním, keďže dovtedy lekári vykonávajú kontroly oddelení a administratívu. (Hm, behá mi mysľou, akosi si pamätám, že nie tak dávno bol jeden lekár na oddelení a druhý v ambulancii … nehovoriac o tom, že aj vizity si pamätám v utorok a vo štvrtok, ale určite si nepamätám, že by boli aj v nedeľu). A čas plynie … po hodine čakania na prázdnej chodbe idem hľadať lekára … až po desiatej, zlostne škrečí sestrička a ešte zlostnejšie reaguje, keď jej slušne pripomeniem, že ľudia a hlavne choroby akosi kašlú na ich oznámenia, ktoré vylepujú po dverách. Po desiatich minútach prichádza lekárka … mladá, hlavne slušná.
No, neviem diagnostikovať, o aký problém sa jedná, ak sa neurobia ďalšie vyšetrenia. Aha … takže zase cesta do susedného mesta, pretože tu sa vyšetrenia urobiť nedajú, keďže akýsi “ odborník “ povedal, že po dohode s vodcami mesta zistil – tu je pohotovosť a súvisiace služby nepotrebné, však do vedľajšej nemocnice je len necelých tridsať kilometrov. Len zabudol dodať, že pocestujete akosi na vlastné náklady, pretože sanitka môže prísť … nóóó, tak do hodiny, možno aj dvoch. Nie, sanitky na dvore naozaj nie sú naše …
Takže, zase cesta … samozrejme na svoje náklady. Vjazd do nemocnice je opatrený zákazom a opodiaľ stojí zúrivo sledujúce rameno spravodlivosti, ktorýže ignorant sa pokúsi ten zákaz ignorovať … nepokúšam sa, ale ho ignorujem. Nie som Rambo, aby som niesol bezmála metrák živej váhy na pleci a hore kopcom, či po schodoch. Rameno spravodlivosti ma zastavuje … ja vás pane chápem, ale je tam ten zákaz … našťastie jeho kolega má zjavne viac rozumu a hlavne pochopenia, a máva rukou, aby sme išli ďalej.
Ďalšia chodba, iná ambulancia … tu ste zle, my tu nepracujeme, musíte ísť na prízemie, tam nás zastupujú. A kto tam príde ? No pani doktorka z nášho oddelenia, kto by tam mal prísť … usmieva sa na mňa sestrička, ktorá si zjavne neuvedomuje, čo vlastne povedala. Ideme na prízemie a vchádzame do prázdnej chodby … a prázdnej čakárne. Pani doktorka je na oddelení, musíme ju zavolať … tfuj, ledva sa ovládnem, aby som nepovedal niečo veľmi ľudové a nepekné. Čas plynie, hodina strieda hodinu a opäť sa dozvedáme, že lekárka je multifunkčná a sedí zároveň na oddelení i na pohotovosti … naozaj pokrokové riešenie. Po troch hodinách čakania v prázdnej čakárni prichádza, čože sa vraj deje, prečo sme prišli a koho hľadáme. Nie, to som už pokojne nezvládol, a vyprsknem, že v nemocnici na pohotovosti určite nehľadám automechanika …
Vraj, prečo sme neprišli na oddelenie … hryziem si do jazyka, aby som opäť nepovedal niečo neslušné. Taký vážny stav a my si len tak sedíme na chodbe a čakáme…. rečie lekárka. No … sedíme tu, lebo nás to teší pozerať do steny a predstavovať si bubákov v bielych plášťoch … už som sa neovládol. Musíte nás pochopiť, je nás málo.
Nie, nemusím. Svoje záväzky, vyplývajúce zo zákona si riadne plníme a nevidíme dôvod, aby sme niesli následky rozhodnutí amatérov v riadiacich funkciách, alebo zlodejov v politike. Je pekné, že poisťovne sa chvália ziskami, možno by bolo však krajšie zistiť, koľko ľudí (s prepáčením) otrčilo kopytá pri čakaní, kým sa multifunkčný doktor uvoľní.
Záver je jasný a potvrdzuje predpoklad – podozrenie na mozgovú príhodu … alebo presnejšie, na hrozbu niečoho podobného. Štatistika je krutá – od vstupu na prvú pohotovosť ku konečnému riešeniu prešlo päť hodín, dvadsaťdva minút a nejaké drobné. Tetka s kosou mala zrejme dovolenku, takže pacientka prežila následky svojho poctivého plnenia povinností pri platení povinných odvodov, aby nejakí špinavci si na konci roka rozdávali odmeny za svoje ekonomické úspechy … pri ohrozovaní zdravia pacientov.
Počul som, že niekde v Španielsku naštvatý syn po úmrtí svojho otca, ktorý sa nedočkal včasnej pomoci lekára, hodil do vchodu polikliniky Molotovov koktail. Už sa jeho pohnútkam nedivím … v zmysle pravidiel sme povinní platiť, a v prípade potreby mať šťastie, aby sme (nez)dochli na – pohotovosti. Pretože zisk je prvoradý … nakoniec, planéta je aj tak preľudnená, nie ?