Takže, na začiatok – na konferencii v Ríme, ktorá sa konala v roku 1998, bol medzinárodným spoločenstvom schválený Rímsky štatút medzinárodného trestného súdu. Za jeho schválenie hlasovalo 120 zo 148 účastníkov, 21 sa zdržalo a 7 bolo proti. Proti boli aj USA, ktoré požadovali, aby mali členovia Bezpečnostnej rady OSN úplnú kontrolu nad prípadmi, ktorými sa bude súd zaoberať.
Hlavným zdrojom obáv USA bol fakt, že hoci štatút neratifikovali, súd bude môcť rozhodovať o ich občanoch obvinených z genocídy, zločinov proti ľudskosti či vojnových zločinov, ak sa ich dopustia na území krajiny, ktorá štatút ratifikovala. USA sa teda od skončenia Rímskej konferencie usilovali získať výnimku a dosiahnuť imunitu svojich občanov voči právomoci nového súdu.
V roku 2001 vláda USA podporila zákon o ochrane amerických vojakov, ktorý okrem iného hovorí, že USA
Bod 2 môže byť zrušený, ak dotyčný štát zaručí imunitu občanom USA pred Medzinárodným trestným súdom.
V roku 2002 administratíva G.Busha definitívne odmietla podpis štatútu, a po tomto kroku už nie sú USA viazané medzinárodným právom, aby rešpektovali Rímsky štatút. Neskôr sa USA pokúšali uzatvárať s inými krajinami dvojstranné dohody, ktorých cieľom bolo dosiahnutie stavu, aby nevydávali amerických občanov medzinárodnému trestnému súdu ani v prípade, že boli obvinení z genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Podpisom týchto dohôd podmieňovali aj súhlas so vstupom danej krajiny do NATO. Okrem iných ich podpísali aj Rumunsko, Tadžikistan, Izrael či Východný Timor. Rumunsko a Tadžikistan dvojstranné dohody s USA podpísali napriek tomu, že tým porušili článok 86 Rímskeho štatútu, ktorý predtým ratifikovali. (vydávanie osôb, obvinených z vyššie uvedených zločinov)
V ostrom kontraste s konaním americkej administratívy je skutočnosť, že v prípade potreby sa snaží zadržiavať a súdiť občanov iných krajín, ktorí sa mali dopustiť porušenia amerických zákonov, alebo konali proti americkým záujmom, hoci často na území iných, nezávislých a zvrchovaných štátov. Neraz siaha aj k násilným riešeniam, teda vraždeniu údajných teroristov, pričom útoky sa pravidelne odohrávajú na územiach iných štátov, čo je v príkrom rozpore s medzinárodným právom. Často dochádza aj k únosom oponentov, ich nelegálnemu zadržiavaniu, vyšetrovaniu bez vznesenia obvinenia, upiera sa právo na obhajobu, spravodlivý súdny proces v primeranej lehote, či sa využívajú rôzne (medzinárodnými zmluvami zakázané) praktiky výsluchov, ako aj mučenie väzňov. Americká administratíva ich často označuje za vojnových zajatcov, hoci krajina, ktorej štátnymi príslušníkmi zajatci sú, nikdy USA nevyhlásila vojnu, ani ich nenapadla. Obete svojvoľných a nelegálnych útokov sa v súčasnosti dajú počítať na desaťtisíce, a to nehovoríme o obetiach americkej vojenskej agresie v prípade Iraku, či Afganistanu, alebo podpory rôznych polovojenských skupín (Sýria, Ukrajiny, Líbya), kde sa obete konfliktov už rátajú na státisíce a milióny.
Členstvom v NATO sme spojencami krajiny, ktorej medzinárodné právo slúži len na naplnenie vlastných cieľov. Ste na to hrdí ? A čo myslíte, ak sa vzopriete a ohrozíte záujmy svojho spojenca, bude s vami jednať v rukavičkách ? Nepoužije rovnaké metódy, ako v spomínaných prípadoch ?
Pri hodnotení slobody tlače sa Slovensko umiestnilo na 14. mieste. USA sú na 49.mieste, Rusko dokonca na 152.mieste. (Reportéri bez hraníc)