Morálka komediantov sa vozí na zajačom chvoste … veľa a hrdo rečnia, ale v prípade následkov utekajú medzi prvými … do bezpečia. Samozrejme, česť výnimkám, ktoré sa nezľaknú a dokážu nielen písať, ale aj konať. Nič to však nemení na fakte, že počas poslednej svetovej vojny, ktorá tak katastrofálne zasiahla európsky kontinent, väčšina majstrov slova zbabelo utiekla do bezpečia a odtiaľ zasielala plamenné výzvy na obranu vlasti, ktorej sa mali zhostiť tí, ktorými obvykle pohŕdala – obyčajní ľudia … nevzdelaní, zaostalí, chudobní … proste plebs.
My bojujeme perom, nie mečom … povedal v istom čase jeden novinár, keď padla otázka, či dokáže svoje plamenné výzvy naplniť aj sám a postaví sa smelo do prvej línie proti nepriateľovi. Veď hej, oveľa ľahšie sa fotí obeť tragédie niekde na kraji cesty, špicľujú rôzni ľudia – kedy, kde a s kým … než sa reálne pomáha. O majstroch pera mám svoj názor z čias, keď jeden z nich zastavil pri autonehode a namiesto pomoci obetiam nadával kolegovi, že nevie nájsť fotoaparát … a keď ho konečne našiel, rozčuľoval sa, že mu kazíme záber a zavadziame … čo na tom, že sme sa snažili pomôcť nešťastníkovi, ktorý bol síce pod vplyvom … ale stále to bol človek. No ten s tým fotoaparátom bol stopercentne v kategórii – bezcharakterná sviňa. Nie, všetci určite takí nie sú … ale väčšinu zaujímajú viac senzácie a prospech, ktorý z nich vytlčú, než ľudské osudy, ktoré sa za všetkým utrpením skrývajú … na to vraj nemajú čas, uzávierka sa blíži … ktosi povedal.
Ono … hovorí sa, že kto a čím bojuje, tým obvykle aj padne. Neviem … ale v prípade “ majstra “ fotoaparátu sa to potvrdilo, lebo o nejaký čas sa objavila správa, že bol účastníkom nehody, ktorej následky neprežil. Možno preto, že nikto nezastal a nezisťoval, čo sa stalo … asi to nikoho nezaujímalo. A keďže to bolo počas treskúcich mrazov … áno, bol to tiež človek, len sa tak nechoval k iným.
Áno, demokracia je naozaj tým najhorším, čo mohlo ľudstvo splodiť … v jej mene sú ľudia schopní naozaj všetkého, a bohužiaľ aj rovnakých beštiálností, akými sa vyznačovali predstavitelia fašizmu či komunizmu … keď hlava-nehlava ničili všetko a všetkých, ktorí im stáli na ceste k neobmedzenej moci. Demokrati sa dnes chovajú úplne rovnako, ako sa kedysi chovali komunisti a fašisti – nulová tolerancia k iným, ak nekonajú podľa ich predstáv, všetky prostriedky sú im dobré a nič im nie je cudzie …
Žiaľ, doba praje predajným dušiam. Sú ideálnymi nástrojmi, ako deformovať myslenie ľudí … pretože tí v snahe prežiť, aspoň z času na čas potrebujú vidieť, že niekto sa má horšie … z času na čas potrebujú veriť, že niekto sa môže vyhrabať aj z bahna a mať sa lepšie … z času na čas potrebujú vidieť niekoho v žiare reflektorov, aby aspoň chvíľku mali pocit, že deň je krásny a slnečný, než sa vrátia do tej ponurej temnoty dňa, v ktorej neustále žijú.
Nečudo, že predajným dušiam sa v takej dobe darí, však je to ich základom života – objaviť utrpenie, ťažiť z neho, vytvárať vlastnú gloriolu svätosti … klasik by povedal, že sotva sa niekde objaví vzlyk utrpenia, ihneď sa zbehnú a pasú sa … ako muchy na lajne. Majú pocit, že konečne môžu byť tým, čo už sami nemajú – svedomím iných. Niekde v tých úbohých a zbabelých dušičkách potrebujú pocit, že môžu niekoho kárať, môžu niekomu určovať smer, ktorým sa bude uberať, môžu určovať – čo je dobré a čo naopak zlé … pretože vo svojich životoch často už toho sami nie sú schopní, a dobré sa im zlieva so zlým úplne rovnako, ako pomyje gazdinej, keď zlieva zostatky z kuchyne.
Lenže svoje pokrytectvo už nedokážu maskovať … všetko má svoje medze. Aj naivita ľudí, ktorí ich diela sledujú alebo čítajú … je len otázkou času, kedy sa zamyslia a pochopia.
Nič potom nevyzerá komickejšie, ako výzva údajných celebrít, aby sa ľudia zdržali svojho (údajne) necitlivého pohľadu na iných, prejavov slabošstva, strachu z cudzieho … čo honosne označia slovom, ktoré je moderné, ale sami jeho podstate nerozumejú – xenofóbia. Útokmi na slabších, alebo bezvýznamnejších (však čo znamená akýkoľvek slovenský politik v celosvetovom meradle) zakrývajú vlastný strach, či doslova zbabelosť, aby rovnako – ale s oveľa väčším oduševnením zakričali … nie, zarevali na mocných tohoto sveta – prestaňte vyvolávať konflikty, vy amorálne svine, na vašu politiku doplácajú nevinní ľudia … nie, to od nich nemôžeme čakať, však sú to len – duše predajné. A tak kričia do studne, preplnenej utrpením, aby prestala skuvíňať, báť sa … však to nie je také zlé … hoci vedľa studňa plná chamtivosti, zloby a násilia … však do tej i nahliadnuť sa boja … však sú duše predajné. Však oni môžu v prípade potreby zase utiecť, však si nahonobili v časoch, keď sa predávali komukoľvek a za čokoľvek … však ich sa to za betónovými múrmi, posiatymi kamerami – netýka. Len nevedia vysvetliť, prečo v tejto úžasnej dobe potrebujú – múry a kamery.
Čo na to povedať … snáď si len idúcky odpľuť na ten múr, nesúci kamery a zvýrazňujúci pravdivosť ich slov o slobode a tolerancii … hádam nám väzni nebudú hovoriť o – slobode, nie ?