Ako sme tak išli s kolegom z Košíc, debatovali sme o všetkom možnom … a vraj, čo by sa nám stalo, keby sme sa prestali vzpierať a prijali tých pár stovák trpiacich utečencov, však nás to nezruinuje … konštatoval. Keďže sme akurát prechádzali okolo jednej, veľmi známej osady, zastal som vedľa cesty a ukázal mu chatrne oblečené deti, ktoré s neskrývanou zvedavosťou pozerali na nás … koľko si ich vezmeš domov, opýtal som sa kolegu. Nepoznajú tečúcu vodu, ani poriadne oblečenie či kúrenie, splachovacie toalety im nehovoria vôbec nič, napokon v zime urobia pokojne potrebu aj pred dverami svojej chyže, aby nemrzli … väčšina z nich nedokáže ukončiť ani základnú školu, a šanca, že ich život bude lepší – je nulová. Kolega pozeral na deti pod osadou a zarazene mlčal …
Tak vidíš, povedal som … chceš pomáhať, chceš byť solidárny, ale len tak, ako sa to tebe hodí … nad našimi ohŕňaš nosom, ale pre cudzích by si si nohy polámal. Pritom o našich vieš aspoň niečo, ale o tých cudzích nevieš – vôbec nič. Kolega stále mlčal a neveľmi sa mu páčilo, čo počul z mojich úst.
Otázka dňa neznie, či je medzi imigrantmi percento potenciálnych teroristov, alebo viac. Otázkou je, či hoci kvôli jedinému rizikovému imigrantovi stojí prejav solidarity za ohrozenie bezpečnosti celého národa … pretože, nikto nevie, aký cieľ si terorista vyberie a kde ohrozí ľudí. Nehovoriac o tom, že na Slovensku máme naozaj dosť ľudí, ktorým nepomáha nikto, alebo im pomáhajú v minimálnej miere … pritom sú to občania nášho štátu !
Známemu prekážala myšlienka plota okolo rodinného domu, ako povedal … ten krásny trávnik si nezaslúži niečo tak ohyzdné. A tak plot neurobil … len osadil tabuľky s nápisom, že sa jedná o súkromný pozemok a prosí okoloidúcich, aby nešliapali po súkromnom trávniku a používali chodník. V priebehu pár mesiacov sa na jeho krásnom trávniku črtal chodníček … okoloidúci mali jeho tabule srdečne … na háku. Dnes už plot má … aby uchránil svoj pestovaný trávnik.
Podobne je to aj v prípade štátu … ak sa stane z hraníc korzo, dopadne to presne rovnako, ako dnes. Neviete kto a s akými úmyslami k vám príde, a keď sa k tomu pridá ignorovanie pravidiel, ako v prípade Grécka či Talianska … nešťastie je hotové. Schengen jednoducho nefunguje, lebo jeho hranice chránia dôsledne len tí naslabší, najchudobnejší a najmenší. Ostatní pravidlá obchádzajú. Čo teraz ? Postaviť plot ?
Nesiahajte nám na našu slobodu pohybu, kričia demokrati. Som presvedčený, že väčšina ľudí, ktorých môže potenciálny terorista ohroziť, srdečne kašle na absurdné ideály, a zaujíma ju výhradne bezpečnosť najbližších – manželov, manželiek, detí či rodičov. Radšej bude otŕčať pas na hraniciach, ako zalievať kytičky na hrobe najbližšieho, ktorý sa stal obeťou magora, dôsledne využívajúceho infantilný idealizmus. Bližšia košeľa, než kabát … to platí aj dnes a vždy aj platiť bude.
Ak vidíme, že Schengen nefunguje pre nedodržiavanie pravidiel, prestaňme sa hrať na tolerantných a konajme presne rovnako, ako konajú iné krajiny, ak porušíme pravidlá my – jednoducho zaveďme obmedzenia, a otvorene deklarujme – my si povinnosti plníme, vy nie … máme právo chrániť sa pred dôsledkami vašej nezodpovednosti, a keď si povinnosti začnete plniť, môžeme uvažovať o zrušení obmedzení. Iste, vypočujeme si množstvo vzletných a kritických slov na našu adresu, sprevádzaných kritikou našej nesolidárnosti voči trpiacim … ale to sú len prázdne reči vinníkov, pripomínajúcich zlodeja pred súdom, ktorý kričí, že vinníkom je gazda, ktorý ho pri krádeži chytil … lebo sa nemal pozerať.
A ak niekto túži po miniverzii Schengenu, je to jeho právo … naše právo je zase prehodnotiť členstvo v spolkoch špekulantov a jednoducho ich opustiť …