Keďže sme členmi spolku, charakterizovaného akousi podivnou variantou vlajky a hviezd, údajne sme bohatí … lebo sme členmi bohatého klubu. Hovorí sa tomu – teória prosperity, pretože o skutočnom stave to nevypovedá absolútne nič. Prosperita, charakterizovaná členstvom v nejakom spolku, je presne rovnakou absurdnosťou, ako tvrdenie, že ak na vašej ulici býva miliardár – ste miliardármi aj vy sami.
Je to niečo podobné, ako nedávno tvrdil jeden z našich susedov, ktorý hodnotil postavenie a majetok ľudí cez optiku toho, čo videl. A tak je podľa neho bohatý a ctihodný pán, ktorý býva o ulicu ďalej, lebo má luxusný rodinný dom (na dlh), nového Tuarega (na leasing), jeho žena má novučičké Audi (na leasing), deti majú krásne nové byty (na dlh) … a naopak, podľa neho som na tom zle ja, lebo mám staršieho Lexusa (vlastného), tri staršie byty (dva vlastné, jeden s úverom), moja partnerka nejazdí žiadnym autom … vraj, asi si nemôžem dovoliť viac, keď mi stačí to, čo mám. Áno, je to jeden druh pohľadu na veci …
Iný pohľad však hovorí o niečom inom – ak obaja s mojím hypotetickým konkurentom stratíme príjmy, budem na tom zjavne lepšie ja. V jeho prípade je celá rodina bytostne závislá na prosperite firmy, ktorú vlastní. V prípade problémov, neúspechu či prípadného krachu firmy, sa ocitne celá rodina zoči-voči problému, ako splatiť všetky záväzky, ktoré má … udržať si záruku existencie, teda bývanie (a samozrejme aj kryť náklady, ktoré sú s prevádzkou luxusnejšieho bývania spojené) a ešte nájsť nejakú medzierku čiže rezervu na obživu.
V mojom prípade je to jednoduchšie – jediný dlh, ktorý mám, sa v podstate spláca sám, keďže zaťažený byt je v prenájme. Nemám síce z neho ani cent zisku, ale nemusím ho dotovať. V prípade straty príjmu môžem prenajať druhý byt (a úprimne povedané, keby som vlastnil aj desať bytov, bolo by to málo vzhľadom na záujem, ktorý v súčasnosti panuje), a v treťom môžem pokojne bývať. Základné výdavky budem mať plne pokryté, a v podstate si budem musieť zaistiť len drobné na bežné výdavky, súvisiace so stravou a ošatením.
Kto je teda naozaj bohatý a kto chudobný ? Sused vidí ako bohatého môjho hypotetického konkurenta. Z môjho pohľadu mám, čo potrebujem, necítim sa bohatý, ale svoju existenciu v budúcnosti mám slušne zaistenú. Mám niečo, čomu sa dnes hovorí (či skôr nadáva) – istota. Niečo, čo je podstatou spomienok mnohých dôchodcov na pokojný život počas socializmu, niečo – z čoho sa mnohí dnes vysmievajú, lebo naivne veria, že dlh sa rovná prosperita a blahobyt … možno by si mali niečo naštudovať o kríze v 30.rokoch minulého storočia.
Môžem len čerpať zo spomienok prastarého otca, ktorý nám kedysi dávno rozprával o tých časoch, ktoré sám zažil. Ako ľudia vtedy prichádzali o všetko, vrátane strechy nad hlavou. Ako mnohí skončili na ulici, lebo stratou práce stratili aj schopnosť platiť za bývanie, v ktorom boli len “ návštevníkmi „, nie však pánmi. Ako padali firmy a spoločnosti, pretože nemali na krytie svojich záväzkov. Ako páni fabrikanti, ale aj bankári neraz siahli na vlastný život, lebo situáciu jednoducho nezvládli. Áno, aj prostí ľudia na dedine mali problémy … mali však niečo, čo bolo síce chabou, no predsa len istotou – možnosť si základné potreby obstarať z vlastnej produkcie. Stačila malá záhrada, políčko … a prežívali, hoci za pomoci driny a neuveriteľnej skromnosti. Vstávali a zaspávali “ so sliepkami „, neraz celá rodina v jedinej izbietke, ale vedeli prežiť. Mali istotu … boli na svojom. Chudobní, ale nezadĺžení.
Boli chudobní z pohľadu veľmi naivnej optiky. Pretože odjakživa platí, že každý sa má prikryť len takou perinou, na akú má. Rovnako platí aj to, že lepší vrabec v hrsti, než holub na streche. A konečne – všetky spolky ťahajú čertove volky … nikde to naplatí tak dokonale, ako v dnešnom svete.
Pred časom prišiel známy s návrhom, aby sme išli spoločne do jedného, údajne skvelého obchodu. Prvá otázka, ktorá mi napadla, bola … ak je ten obchod taký skvelý, prečo si prišiel za mnou, však ho môžeš urobiť aj sám, nie ? Vysmial sa mi, že som sprostý a prehnane opatrný, a preto nebudem mať nikdy nič poriadne … no, možno naozaj nemám nič poriadne, ale on dnes nemá – vôbec nič. Skvelý obchod akosi nevyšiel, a on prišiel úplne o všetko, keďže založil aj vlastný dom. Kto je na tom lepšie, to je zjavné …
Nikto nerozdáva peniaze len tak, ako sa hovorí … naverímboha. Každý investuje s predpokladom budúceho zisku. Kto verí v opak, je blázon. Nikdy to tak nebolo a nikdy nebude, aby niekto rozdával zo svojho, a to len z čistej, kresťanskej lásky … bez akéhokoľvek očakávania. Možno aj áno … päť korún. Ale nie milióny či miliardy, ktoré údajne tečú z eurofondov. Dokonca ani tie, ktoré sú nekryté a len tak natlačené … aj za tie sa očakáva protihodnota. Aká ? Nemalá … čas ukazuje, že sa od nás očakáva oklieštenie vlastnej suverenity, úplné podriadenie zákonom, ktoré často ani ich tvorcovia nedodržiavajú, či absolútny súhlas s politikou, ktorá v nejednom prípade je v rozpore s našimi národnými záujmami. Trochu pridrahá pomoc, nie ?
Nikto vraj nestojí o európsky kontinent, rozdelený na množstvo národných štátikov, hrajúcich sa na vlastnom piesočku. Tak tvrdia rôzne prostitútky, nielen v Bruseli, ale aj tie v diskusiách, za ktoré by sa hanbili aj ich vlastné matere. Keby sa zobudil de Gaulle, dal by nositeľom týchto absurdných myšlienok takú po pysku, že by ich nenašli ani s pomocou googla. Pretože vlastná identita, nezávislosť a sloboda rozhodovania sú tým najcennejším, čo máme. Ak ich stratíme, nebudeme mať vôbec nič … teda, možno nám ostanú dlhy, lebo tie raz bude niekto chcieť splatiť.
V náväznosti na minulý blog – boli sme bohatí ? Boli … mali sme síce málo, ale bolo to naše. A dnes sme chudobní – štát nemá skoro vôbec nič, to čo aj vlastní, ťaží množstvo dlhov … a ľudia sú na tom podobne. Dnes sme väčší žobráci, ako tesne po druhej svetovej vojne … a nie je to vina tých, čo vládli do roku 1989. Je to vina tých, čo nevedeli spravovať (to údajné málo) vlastníctvo štátu a plnili rozpočty z predaja majetku štátu … a vraj ekonomický tiger … asi by sme si to mali dať patentovať, pretože ten údajný tiger dokázal zmutovať na – dážďovku … naozaj genetický úspech.