Žijú na každej dedine … dokonca sa dostali aj do filmov, hoci len v zastúpení hercami. Niekedy lepšími, inokedy horšími … dedinskí blázni, ako sa im hovorí. Prostí ľudkovia, z ktorých sa často celá obec smeje, lebo sú trochu jednoduchší, čo neraz spôsobuje komické situácie. Neraz zanedbaní štátom, pretože sú príliš hlúpi, aby ich niekto zamestnal, ale nie zase dosť, aby mali nárok na trvalé (štátne) zaopatrenie. A tak prežívajú ako sa dá … obvykle za malé odmeny pomáhajú kde-komu v dedine, ale v zásade si to akosi neuvedomujú a dedina ? Tá ich berie za svoje, spoločné a večné deti, ktoré sú síce predmetom všeobecného pobavenia, ale nikdy ich neopustí …
Poznáme aj tých druhých. Honosne rečnia, kde-kade dávajú rozumy, čo všetko a ako by sme mali spraviť, len nech neostaneme v hanbe pred … svetom. Krížom slamky nepreložia, posedávajú po rôznych, údajne užitočných spoločnostiach a nadáciách … a o ktorých činnosti viete len to, že výsledkom sú reči, reči a zase len reči. Hlavy pomazané, ktoré sa často objavia s obviazanou paprčkou, lebo sa pokúšali vziať do rúk kladivo a zatĺcť klinec na zavesenie obrazu … lenže, chyba lávky, keďže práca, presnejšie jej fyzická forma je pre nich len slovom, alebo rétorickým cvičením … obvykle to nedobre končí, ak sa pokúšajú o naplnenie slova, ktorému vlastne nerozumejú a jeho podstate sa zďaleka vyhýbajú.
Veľmi sa snažia, aby sa dostali na javisko najväčšieho divadla s názvom svet, aby sa ocitli a vyhrievali v žiare reflektorov popularity … neodolateľne ich láka predstava, že by sa mohli stať svedomím národa, tým, čím boli v minulosti rôzni významní ľudia … ktorí však po sebe vedeli zanechať aj niečo viac, než len reči … napríklad hodnotné diela. Nie, títo ľudia po sebe hodnotné diela zanechať nevedia, pretože na to treba niečo, čím obvykle nedisponujú … primeranú dávku talentu, akejsi formy geniality, svedomie a hlavne prirodzený intelekt.
Známym znakom dnešnej doby je, že najlepšie sa platí za prázdne reči, ktoré dokážu dodať pozlátko tomu, čo za kulisami života poriadne páchne …
Pomáhajte, dajte … rešpektujte, tolerujte … pretože sa nemôžeme pred svetom hanbiť. Musíme sa ukázať, že aj my to vieme. Znie to krásne … do chvíle, kým sa táto “ morálna autorita “ neocitne na dedine, nestretne s dedinským prostáčikom, z ktorého sa celá dedina síce smeje, ale nikto ho nezneužíva … a každý mu svojím spôsobom pomáha. Lenže “ morálna autorita “ … kdeže, tá o pomoci, slušnosti, tolerancii a svedomí vie síce krásne hovoriť, nie však sa tým riadiť. A tak sa z toho prostáčika neskryte vysmieva, neskryte ho využíva … ale nepokladá za potrebné, aby aj sama pomohla … aby prejavila určitú, úplne bežnú formu vďačnosti a pochopenia, úcty k človeku, ktorý nemôže za to, aký je … ale stále je človekom.
Pomôcť ? Ale hej … chceli či chcel by, len nemá čas, je mimo svojho obvyklého regiónu, má iné povinnosti … ale však sú tu predsa potrebné inštitúcie, tie sa majú starať, pomáhať, riešiť … však si predstavte, ich čas je neuveriteľne vzácny, pretože treba ísť niekde rečniť o tom, čo práve na tomto mieste, v tejto chvíli … odmietli. Odmietli … pretože rečniť vedia, ale naozaj pomáhať … nie, na to predsa treba čas, istú námahu … nie, to naozaj nie. Oni predsa motivujú ľudí, ukazujú im správny smer, ale kráčať ním … no to hádam nemyslíte vážne, nie ?
Nakoniec prídu domov, prejdú kontrolným bodom v uzavretej obytnej štvrti (aby ich neobťažoval pohľad na skutočný život), sadnú si doma, v luxusnej sedacej súprave, s pohárikom niečoho nechutne drahého v ruke … a šťastne si užívajú chvíle ticha, mimo reálneho života, keď sa tak nadreli, aby národu ukázali – povedali, ako sa má naozaj žiť … ako oni vlastne nevedia žiť, lebo reálneho života sa … boja. Ale … však urobili naozaj všetko, aby bolo všetkým – teda im samým – lepšie, nie ?
Len nech to niekto urobí, len nech sa niekto stará … nech to niekto zaplatí, však oni si už svoje … odrečnili.
Kde sa len hrabú na toho dedinského prostáčika …