V detstve nám rodičia nechceli kúpiť Pepsi či Coca – colu … a ak aj kúpili, tak sme sa o jednu fľašku delili so súrodencami, pretože na fľaške svietil nápis, že nápoj je nevhodný pre deti a tehotné ženy. Ale … rozhodne to bolo niečo iné, úplne iné … než dnes. Nepoznal som niekoho, kto by dokázal vypiť naraz dvojdecový pohár, to naozaj nehrozilo … už aj pri dvoch menších dúškoch zvykla cola “ stúpnuť do nosa “ a neraz tak, že aj vyrazili slzy … žiaľ, dnes je to niečo, čo sa vôbec nepodobá tomu nápoju z detstva, akási divná, presladená vodička …
Kolega bol nedávno v Holandsku, tak som mu len tak na okraj povedal, dones niekoľko plechoviek … doniesol, a nielen z Holandska. Čo krajina, to iná chuť. Niekde bezvýrazná, inde blížiaca sa spomienke z detstva … je to vlastne jedno. Chcel som tým povedať, že dnes je množstvo vecí rovnako falošných, a úplne iných … než si ich pamätáme.
Otec mal kedysi v šatníku množstvo košieľ, o niektorých som mal vážne podozrenie, že si pamätajú ešte časy císaře-pána. Niektoré boli nosením vyblednutejšie, ale tvar a veľkosť si zachovávali, bez ohľadu na počet praní. Dnes kúpim košeľu za desať eur, vyperiem desaťkrát a je vhodná tak pre môjho desaťročného suseda. Alebo kúpim “ lepšiu “ košeľu za stovku … tá si veľkosť zachová, len neviem prečo, ale po niekoľkých praniach pripomína skôr farebnú handru, než košeľu. Netuším … prečo.
Čašníčka plakala … práve odchádzala od stola, kde si akási tetka s ujkom objednali párky. Priniesla ich, a schytala na tú dobu mastnú pokutu. Sedela porcia, sedela cena … no, párky boli na kúsku prasknuté. Smola … ale, s odstupom času si myslím, že vtedy mala vlastne šťastie. Pretože ak by mala dnešné párky, ani na kolenách by ich nepresvedčila, aby počas prípravy ostali v celku. Mohla by si rovno zriadiť charitu na platenie pokút.
V takom chlebe sa dalo objaviť kadečo … raz som objavil špak, inokedy niečo, čo náramne pripomínalo chvost, len som nevedel určiť bývalého vlastníka. Ale chlieb chutil ako chlieb … dnes to vyzerá ako chlieb, volá sa to chlieb, pripravujú to údajne postupom na výrobu chleba … ale, je to akési svinstvo, náramne predražené, nechutné a bojím sa to označiť ako chlieb, aby sa náhodou ten skutočný nevrátil a neprefackal ma za tú urážku.
Chcem si kúpiť ťahač, najlepšie nejakú Scaniu. Nie, nechystám sa pôsobiť v medzinárodnej doprave, ale roky pribúdajú a musím myslieť na dôchodok. Nie, nerobím si ilúzie o príspevku, ktorý niektorí volajú sociálnym príspevkom – teda výplatou dôchodku – , mám na mysli ten vekový. Zdravie sa začína zhoršovať, a tak musím myslieť na budúcnosť … čo ak budem musieť ísť do nemocnice ? Poistenie si platím, ale je mi to na pendrek … v podstate to nič nepokrýva, všetko je príplatkové a zoznam vecí na hospitalizáciu je taký dlhý, ako babské reči po príchode chlapa so slovami – výplata nebola, šéfom nevyplatili faktúry.
Dnes je už aj hajzel-papier nadštandard, hlavne, že niektorí degeši pripomínajú, ako občas pochybel za totáča … dnes však nechýba, dnes jednoducho nie je. Platiť odvody musíš … a potom zaplať ešte raz, lebo tvoje peniaze sa medzičasom akosi rozpustili.
… hm, nakoniec prídeš do špitála, zistíš, že ti omylom zabudli oznámiť zmenu termínu a tak sa vlečieš späť … však čože, ich peniaze to nie sú. prečo ? Nie je miesto, oznámi ti suchý, úradnícky hlas. No nie je, lebo na oddeleniach ležia rôzni asociáli, ktorí v živote nikomu a nič nezaplatia, ale ktosi sa desí všemocnému hlasu humanitárnych organizácií, ktorým nevadí, že sú diskriminovaní – poctiví … nečudo, v týchto druhoch organizácií o poctivej práci len počuli … paraziti.
Vystreľ mu mozog na stenu, vrieska akási “ hviezda “ na obrazovke … o deň neskôr zatýkajú policajti chlapca, ktorý potiahol otcovi legálne držanú zbraň, a rozhodol sa vyskúšať repliku hviezdy v praxi … žiaľ, doplatil na to nevinný.Pred súdom bude stáť sopliak, ktorý vlastne ani nevedel, čo robí a aké to môže mať následky … ale ľudia, ktorí ho vlastne nakazili šialenstvom akceptovateľného násilia, sedia kdesi v luxusných vilách a počítajú krvavé peniaze … tí sú mimo obliga, ich sa to predsa netýka.
Zakážme interrupcie, je to vražda …
Hm … a nie je vraždou, hoci pomalou, tolerovanie zle zaplatenej driny ? Nie, nie … to pokrytcov, údajne bojujúcich za životy nenarodených detí, vôbec nezaujíma. Oni si len spočítali, že klesajúca pôrodnosť môže spôsobiť nedostatok otrokov, pracujúcich pre ich pohodlie a luxusné platy. Lenže, nesnažia sa vytvoriť lepšie podmienky pre rodiny, na čo by to bolo … keď sa to predsa dá prikázať zákonom, nie ? Otehotnieš, porodíš a bodka … čo tam po tom, ako si otehotnela, či máš podmienky na výchovu dieťaťa … na tom predsa nezáleží, lebo Boh povedal … práve to je tragédia, že vierou sa zakrývajú len tí, čo veria v jediné – peniaze a moc. Tí ostatní, skutoční veriaci … nosia svoju vieru v – srdci.
Tancujú a pochodujú polonahí alebo skoro nahí na ulici a kričia – sme normálni, sme rovnakí ako vy … no, nie … nie ste, lebo my si nepotrebujeme dokazovať svoju normálnosť … ľudia hladujú, spia po parkoch či na staniciach (teda, teraz už nie, lebo ich odtiaľ vyháňajú), musia platiť za všetko viackrát, ale my riešime niekoho, kto si potrebuje dokázať – normálnosť … hlavne, že chceme lepšiu spoločnosť …