Utečenci z rôznych regiónov Blízkeho východu sú v podstate bezdomovci. Iste, mnohí z nich majú dostatok prostriedkov, aby si našli bývanie v krajinách, do ktorých odišli … či už pred násilím v ich krajine, alebo z iných dôvodov.
Správanie utečencov svedčí o tom, že mnohí medzi nimi klamú. Predovšetkým – vôbec nehľadajú bezpečný azyl pred vojnovým konfliktom. Ak by to bolo inak, uchýlili by sa do najbližšej bezpečnej krajiny k ich domovine, a čakali, kým sa konflikt upokojí, a budú sa môcť vrátiť domov. Ich správanie však ukazuje, že sa vôbec nemienia vrátiť domov, a hľadajú krajinu, v ktorej by sa mohli usadiť.
Okrem toho … ako sa ukazuje v krajinách, ktoré ich prijali, nároky utečencov rastú v priamej úmere s tým, čo im daná krajina je ochotná poskytnúť. Čím viac dostanú, tým viac pýtajú a sťažujú sa. Mimochodom, v tomto smere mi pripomínajú istú skupinu ľudí na Slovensku, ale to je zjavne o niečom inom. Zaujímavé však je, že sa dnes nesťažujú na podmienky bývania, dokonca im nevadia ani stany (hoci predtým ničili drevené zruby, ktoré im boli poskytnuté), ale neustále sa sťažujú, že sú – izolovaní. Podotýkam – majú zabezpečené bývanie, stravu, zdravotnú starostlivosť, dokonca aj rôzne formy vzdelávania … ale im vadí, slovami jedného z nich – nemôžeme si ísť nakúpiť … naozaj je problém s nakupovaním a zaistením potrieb ?
Môžu humanitárne organizácie tvrdiť, čo len chcú … ale neverím, že ide o utečencov pred sektárskym násilím, a som presvedčený, že väčšina z nich o svojich skutočných pohnútkach na opustenie domoviny – klame. A neskryte poviem, že začínam veriť podozreniam mnohých, ktorí majú obavy z utečencov a sú presvedčení o ich nekalých úmysloch.
Pred pár dňami sa vrátil kamarát z Francúzska. Bol tam na pracovnej ceste, a hoci sa vrátil značne rozčarovaný, príčinou jeho sklamania nebolo množstvo príslušníkov ozbrojených zložiek v uliciach. Naopak, bol sklamaný z toho, aké následky priniesla nekontrolovaná vlna prisťahovalectva v predošlých desaťročiach. O jej následkoch sa hovorí málo, alebo vôbec nič. Napríklad o tom, že v Paríži, jednom z najkrajších európskych miest, sú štvrte, do ktorých sa boja ísť aj policajné patroly. A zďaleka to nie je jediné mesto, ktoré sa potýka s podobnými problémami.
V týchto štvrtiach sa často nezdržiavajú rôzni zločinci, ako by to mohlo na prvý pohľad vyzerať. Naopak – navonok vyzerajú ako pokojné. Ale stačí, aby do štvrte zablúdila “ nevhodne “ oblečená žena, a ich obyvatelia sa doslova rozbesnejú. A sú schopní čohokoľvek, vrátane brutálneho násilia. Mnohí sa pýtajú, ako vlastne vznikli, tieto doslova homogénne štvrte, obývané skoro výhradne prisťahovalcami, a nebezpečné pre každého, kto je inej národnosti, alebo vierovyznania.
Nie, nevznikli zo dňa na deň. Trvalo to dlhé roky … ako hovorí kamarátov brat, ktorý žije v Paríži bezmála tridsať rokov, zo začiatku s prisťahovalcami problémy neboli. Presnejšie, problémy neboli dovtedy, pokiaľ ich nebola v danej štvrti väčšina. Potom problémy začali – zrazu prisťahovalcom vadila európska kultúra (napríklad hudba), zrazu im vadilo oblečenie susedov (presnejšie žien), zrazu im začalo vadiť iné vierovyznanie … a tak by sme mohli pokračovať. Začali sa objavovať násilné útoky na ostatných obyvateľov, ničenie ich majetku … pôvodní obyvatelia štvrtí sa začali sťahovať na iné miesta, a ich pôvodné štvrte sa stávali čoraz viac homogénnymi … výhradne s prisťahovalcami.
A kedykoľvek niekto poukázal na tieto neprijateľné javy, okamžite sa ohlásili rôzne humanitárne organizácie a začali hovoriť o rasizme, netolerancii k iným národom a etnikám – ale nie, naozaj nie vo vzťahu k tým, ktorí problémy vyvolávali, ale naopak – vo vzťahu k tým, čo sa stali obeťami. Vraj, keby sa prispôsobili a menej provokovali !? … k nezhodám by nedochádzalo …
Nie, Paríž nie je jediným mestom, ktoré sa s podobnými problémami potýka. Tieto problémy sú aj inde … len sa o nich nehovorí, alebo skôr – nesmie hovoriť. Doba je totiž taká, že menšinové práva, či rôzne prekrútené ľudské práva sa dnes presadzujú na úkor – väčšiny. Vzniká absurdný stav, kde sa priamo požaduje, aby sa väčšina prispôsobovala menšine, a pokiaľ to odmieta – je obviňovaná zo svojej neprispôsobivosti. Dnes tento stav dosahuje nové vrcholy – prisťahovalci, ktorí žiadali o pomoc v kritickej situácii, otvorene začínajú diktovať, za akých podmienok sú ochotní s nami existovať.
Nie, nemôžeme sa diviť. Tento stav spôsobili politické špičky, snažiace sa o riešenie následkov vlastných zločinov. A ako to už býva – zisky patria bohatým a mocným, zásadne sa o ne nedelia … no straty a zodpovednosť musia niesť predsa všetci, však treba prejaviť solidaritu, nie ? Solidaritu s kým ? V mene čoho ?
Mali by sme sa konečne zobudiť a uvedomiť si jedno – krajina, ktorú nazývame vlasťou, je naša … v prvom rade naša, a našou prvoradou povinnosťou je zabezpečenie pokojného a šťastného života pre jej obyvateľov. Až potom môžeme hovoriť o niekom inom … nehovoriac o tom, že hosť prestáva byť hosťom vo chvíli, keď sa prestane chovať ako hosť.
Ak mu nevonia to, čo mu ponúkame … netreba mu dať vôbec nič. Kto si neváži malú pomoc, nezaslúži si – žiadnu.