Jedna baba povedala … asi toľko povedomia má slovenský národ o tom, koho máme vlastne za partnerov a spojencov, kto nám má byť údajne vzorom demokracie, morálky … a všetkého, čo s tým súvisí. Čo sa však nevie, alebo len pozná formou jedinej vety, to je partnerský postoj našich spojencov z Veľkej Británie počas druhej svetovej vojny, a tesne po nej …
Všetky znalosti ľudí o tejto temátike sa obvykle obmedzujú na jedinú vetu – Londýn si nechal zaplatiť za výcvik, výstroj a výbroj našich vojakov v 2.svetovej vojne. Tá veta však v sebe skrýva oveľa viac špiny, než sa na prvý pohľad zdá.
Veta prvá – musíte nám prispieť na náklady, ktoré sme mali s oslobodením vašej krajiny, okupovanej hitlerovským Nemeckom …
Tá veta zaznela tesne po skončení vojny, a dokonale charakterizovala vtedajšiu morálku Londýna, ktorá sa mimochodom dodnes nezmenila. Pretože odtrhnutie Sudet, rozbitie Československa a vznik bábkového slovenského štátu boli priamo spôsobené kolaboráciou londýnskej vlády s A.Hitlerom a jeho režimom, teda podpisom známej Mníchovskej dohody, kde aj Briti rozdávali to, čo im nepatrilo. Napokon, čo sme asi mohli čakať od koloniálnej veľmoci, však ? Pretože z cudzieho krv netečie, ako inak.
Vyššie citované veta bola vrcholom bezočivosti, akú si v tej dobe Londýn dovolil prejaviť, a treba pripomenúť, že aj postoj a správanie Londýna k Československu, teda svojmu spojencovi, mal veľký podiel na tom, ako sa k moci dostal komunistický režim.
Obvykle si ľudia myslia, že sme po vojne platili za výzbroj, výcvik a výstroj vojakov, ktorí sa zúčastnili bojov o Britániu …
V prvom rade, platili sme za vybavenie všetkých vojakov, ktorí sa tejto bitky zúčastnili, a to rovnako za živých, i tých, čo v tejto časti 2.svetovej vojny padli. Rovnako sme však museli zaplatiť aj za vojakov, ktorí sa zúčastnili bojov v Afrike, prípadne na území stalinského ZSSR, a museli sme dokonca platiť aj náklady, ktoré súviseli napríklad s bombardovaním Nemecka. Požiadavka bola odôvodnená slovami – však sme Nemecko bombardovali pre vás. Pre vašu slobodu … A samozrejme sa platilo za všetkých vojakov, teda aj za padlých.
Pred vojnou malo Československo približne 90 ton zlata. Po odtrhnutí Sudet stratilo okolo 14 ton zlata, neskôr po vytvorení protektorátu odniesli nacisti ďalších 6 ton zlata. 26 ton zlata si vzali Briti ako protihodnotu za vybavenie našich vojakov, ktorí bojovali o Britániu. Z celého zlatého pokladu sa do Československa nakoniec vrátilo približne 18 ton – v roku 1982 ! Približne polovicu vráteného zlata tvorili vzácne historické mince.
Zlatým klincom britskej vierolomnosti v postoji k našej krajine je skutočnosť, že Poľsko na rozdiel od Československa nemuselo zaplatiť za vybavenie svojich vojakov, bojujúcich v radoch britskej armády vôbec nič, pretože jeho dlhy boli v roku 1956 – odpustené. A to aj napriek tomu, že atrament na Mníchovskej dohode nestihol ani uschnúť, a Poľsko už okrádalo Československo o pohraničné územia.
Postupimské dohody, ktoré zaväzovali Nemecko k náhrade vojnových škôd, neboli nikdy naplnené, na čom mal veľký podiel aj Londýn.
Po mníchovskej dohode povedal W.Churchill –
Neviem, ako sa veci ďalej vyvinú a či pôjde Veľká Británia kvôli Československu do vojny. Ale som si istý, že mier, ktorý budeme uzatvárať, nebudeme uzatvárať bez Československa. Sľubujem, že pokiaľ budem živý, budem pracovať na tom, aby sme odčinili ten hrozný čin, ktorého sme sa na vás dopustili.
Treba priznať, že Briti na tom naozaj pracovali – dali si za následky svojej špinavej politiky honosne zaplatiť naším zlatom, ale aj životmi.
Často sa spomína rabovanie, ktorého sa dopúšťali na našom území vojaci Červenej Armády. Mlčí, alebo len veľmi málo sa hovorí o tom, ako sa na kúsku oslobodeného územia v okolí Plzne správali americkí vojaci … takže, len niekoľko citácií na záver.
V Plzni vnikali americkí vojaci do opustených bytov a obsadzovali ich. V okolí Ejpovic pálili autá, ktoré ostali po ustupujúcej nemeckej armáde. Neskôr tam podobným spôsobom zničili zásoby prádla a potravín. V Chebe zničili zásoby textilu, konzerv, autá, písacie stroje či rádiá. V Krasliciach zničili sklady hudobných nástrojov (asi sa báli, že po nich niekto hodí klavír alebo ich šľahne gitarou). Pri Kladrubách vyhnali od skladu československé hliadky a zničili ho. Z tachovského múzea zmizli rôzne historické pamiatky, spoločne aj s majorom americkej armády Hoowerom. V Stode zničili 40 vagónov látok, ktoré boli zabavené Nemcom. Z Chebu nariadili odviezť 45 vagónov obilia – do Nemecka.
O týchto udalostiach sa dnes mlčí. Ale, pri pohľade na súčasný vývoj si ich treba pripomenúť, pretože tzv. zjednotená Európa nie je o demokracii a vzájomne výhodnej spolupráci … je to len snaha o obnovenie imperiálnych mocností a ich panstva, o ktoré kedysi prišli. A to nesmieme dovoliť, pretože našimi partnermi a priateľmi nikdy neboli … vždy len chceli byť našimi pánmi …