Základné fakty sú známe – Alexander Litvinenko bol agentom KGB, neskôr jej nástupcu FSB, ktorý v roku 2000 odišiel do Veľkej Británie a stal sa kritikom prezidenta Putina, pričom spolupracoval s britskou službou MI6. Menej známe je to, že v roku 1998 bol ako zástupca náčelníka 7.oddelenia FSB vyšetrovaný pre podozrenie zo zneužitia právomocí. V rovnakom roku verejne prehlásil, že dostal príkaz na zavraždenie známeho oligarchu B.Berezovského. Zomrel v roku 2006 na otravu polóniom, po stretnutí s bývalými ruskými agentmi.
Pravdepodobne, možno, asi … tri slová, spojené s menom ruského prezidenta V.Putina a konštatovaním britského sudcu R.Owena, ktoré majú poukázať na možnosť, že príkaz na vraždu A.Litvinenka prišiel z Kremľa. Ani jedno z tých slov však nedokazuje, že sa tak naozaj stalo. Pokiaľ ich spomínaný sudca použil, vyjadril len svoj názor. Otázkou je, či pri vynesení konečného rozhodnutia má sudca vyjadriť svoj názor, alebo vyniesť verdikt na základe dôkazov.
Nie, nebudeme sa zaoberať objektívnosťou britských súdov. Britské právo má stáročné korene, postavenie sudcu je poslaním, a kiežby boli slovenská justícia a zákony aspoň na polovičnej úrovni. Ale, nedá sa nespomenúť niečo, čo našim médiám (určite nie náhodou) v snahe ukázať obviňujúcim prstom na ruského prezidenta akosi uniklo – najprv skutočnosť, že sir R.Owen odoslal v roku 2006 svojmu nadriadenému Chrisovi Graylingovi list, v ktorom uvádzal nepravdivé informácie, súvisiace s vraždou A.Litvinenka. V liste, ktorý bol publikovaný 21.júna 2006, konštatoval o.i. aj toto … je veľmi neobvyklé, že umierajúca obeť vydá verejné vyhlásenie, kde označí pravdepodobných vinníkov, zodpovedných za svoju smrť … bez toho, aby bola vypočutá políciou „ Verejné záznamy totiž poukazovali na fakt, že Litvinenko nevypovedal v tejto veci ani na polícii, ale ani komukoľvek z polície. Známy je len list, v ktorom zodpovednosť za svoju vraždu prisúdil ruskej tajnej službe a prezidentovi Putinovi.
Tesne po smrti A.Litvinenka predložil jeho obchodný partner A.Goldfarb vyhlásenie, ktoré mal na smrteľnej posteli nadiktovať a podpísať A.Litvinenko, a v ktorom sa konštatovalo, že za jeho smrť je zodpovedný ruský prezident V.Putin. Na základe tohoto vyhlásenia začala polícia vyšetrovať smrť bývalého ruského agenta, čo pokračovalo aj napriek skutočnosti, že autentickosť vyhlásenia bola spochybnená a neskôr Goldfarb priznal, že autorom uvedeného vyhlásenia nebol A.Litvinenko, ale on sám.
Dodnes ostáva nejasné, prečo po tomto odhalení Ch.Grayling nekonal, a neodvolal sira R.Owena z funkcie, do ktorej ho predtým sám vymenoval.
Prípad úmrtia A.Litvinenka však poukázal na niečo, čo sa už dlhé roky vlečie so vzťahom médií k obetiam trestných činov, ktoré majú korene v politike. Obete vlastne médiá vôbec nezaujímajú, sú len nástrojom na dosiahnutie stanoveného cieľa. V tomto prípade na prenesenie zodpovednosti za smrť bývalého agenta na ruského prezidenta, ktoré je postavené na chabých vyjadreniach so slovami – možno, pravdepodobne, asi.
Rozhodne nepochybujem, že Litvinenko bol v Rusku pokladaný za zradcu – či už jeho zamestnávateľom, alebo aj časťou verejnosti. Rovnako nepochybujem, že bol pre britskú tajnú službu MI6, s ktorou po svojom úteku spolupracoval, cenným zdrojom informácií. Mohol byť hrozbou pre Rusko ? Mohol, ale pochybujem, že o jeho osude by rozhodovali v Kremli. Na toto rozhodnutie stačil aj vtedajší šéf ruskej FSB N.Patrušev. A pokiaľ prišiel nápad s likvidáciou Litvinenka práve od ruskej tajnej služby, som presvedčený, že ak by sa dostal na stôl ruského prezidenta V.Putina, zrejme by nikdy k tejto vražde nedošlo. Putin neraz dokázal, že ako politik je pragmatik. Vedel si spočítať, aké politické následky by mala vražda bývalého ruského agenta na britskom území. Takže som presvedčený, že ak by o tejto akcii vedel, rovno by ju zakázal. Skôr sa dá predpokladať, že by nechal preskúmať, akým spôsobom by bolo možné dostať Litvinenka na územie Ruska a postaviť pred súd. Ale to je už sféra dohadov a o tom som vlastne ani nechcel.
Vo svete tajných služieb sú odjakživa dve previnenia, ktoré sa nikdy neodpúšťajú – tým prvým je zrada, tým druhým – strata užitočnosti. Akonáhle stratí nástroj užitočnosť (a prebehnutí agenti sú v podstate len nástrojmi), obvykle ho zahodia. Nie je a nikdy nebolo ničím neobvyklým, že ak si so zradcom nevybavili účty tí, ktorých zradil, zbavili sa ho tí, ktorým – doslúžil.
Náznak, že vraždu Litvinenka si mohol objednať ruský prezident, by bol veľmi vážny, keby médiá neprehliadli jednu podstatnú “ maličkosť “ – politické špičky na celom svete, ale hlavne v krajinách súperov Ruska, si úplne bežne objednávajú likvidáciu svojich oponentov. Vo väčšine prípadov ich obviňujú z rôznych zločinov, ale nemajú žiadnu snahu, aby ich zadržali a postavili pred súd, ktorý by rozhodol o ich vine či nevine. Stačí spomenúť prípady S.Husajna, M.Kaddáffího, Ngo Dinh Ziema, alebo z ešte dávnejšej minulosti F.Castra, P.Lumumbu … a pozor, tu sa nejednalo o prebehnutých agentov, ale o najvyšších predstaviteľov krajín, v ktorých žili a pôsobili. Niektorí poslúžili a už boli neužitoční, iní nechceli slúžiť … v nejednom z týchto prípadov existovali dôkazy o priamej účasti najvyšších kruhov, ale nikdy a nikto nebol potrestaný. Občas vznikli vyšetrovacie komisie, ktoré popísali množstvo listov papiera a založili spisy – do trezoru. Rovnako netreba zabúdať ani na postoj predstaviteľov (nielen) USA v prípade E.Snowdena, ktorého chceli zadržať i za cenu medzinárodného škandálu … a uniesť späť do USA. Nechcem si predstaviť, aká vlna pobúrenia by prebehla svetom, ak by Kremeľ inicioval zadržanie a prehľadanie lietadla najvyššieho činiteľa niektorej krajiny. Skúsme si pripomenúť prenasledovanie J.Assangea, ktorý sa musí dnes skrývať, pretože zverejnil množstvo dokumentov, poukazujúcich na špinavé praktiky, bežne uplatňované v politike. Poradca kanadského premiéra T.Flanagan verejne navrhoval, aby na neho bol spáchaný atentát formou leteckého útoku. Viete si predstaviť, čo by sa dialo, ak by niečo podobné verejne navrhol predstaviteľ Ruska ?
Kto si bez viny, hoď kameňom … nikde to neplatí tak dokonale, ako v politike a svete tajných služieb. Hodiť však hrsť blata na najvyššieho predstaviteľa ktorejkoľvek krajiny, a to bez dôkazov, na základe vágnych tvrdení – to je prejavom bezcharakternosti najhrubšieho zrna. Hlavne vtedy, ak blato prilieta od tých, čo bežne používajú podobné praktiky.
Nikoho nezaujímajú obete, každý ich len zneužije ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa. To by nás malo desiť … kam tento svet speje, ak niekoho smrť nie je ničím viac, ako vítanou zámienkou na útok proti oponentovi … a čo je ešte horšie, podobné “ hyeny “ sa začínajú objavovať už aj medzi bloggermi …