Asi základným pravidlom, ktorým sa v živote riadim, sú slová niekdajšieho profesora … žiadny blázon nestojí za to, aby si sa zbláznil aj ty … musím priznať, že majú niečo do seba … ako tie jeho slová. Pretože bláznov behá po svete veľmi veľa, a mnohí z nich sa aj snažia zasiahnuť do životov ostatných …
Nikto si nemôže vybrať rodičov … ale sú ľudia, ktorí by nemali mať deti. Ak ich majú, je to hotová tragédia. Nie pre rodičov, pre deti. Dieťa nemôže za to, že sa narodí s nejakým hendikepom, proste sa stalo a musí s tým žiť. Horšie je, keď to nechápe ten, ktorý mu má byť oporou – teda rodič. Napríklad matka, ktorá doporučenie lekára, aby s dieťaťom navštívila ambulanciu psychiatra, jednoducho vytrhne príslušnú stranu zo zdravotného záznamu a – zmení detského lekára. Dieťa rastie, trpí, často je šikanované, lebo okolie ho pokladá za zdravé … ale zdravé nie je. Dospeje … trápi sa … nie je nič horšie, ako otázka bezmála štyridsaťročnej ženy, ktorá pozerá do prázdna – prečo mám práve ja toľko trápenia ??? Kto jej vysvetlí, že najväčším nepriateľom je (a bol) pre ňu práve ten, kto ju mal chrániť a podporovať ??? Nič nie je horšie, než bezmocnosť – pozeráte sa na človeka, cítite, že sa vás drží sotva končekmi prstov a prepadáva sa niekde do priepasti … a nemôžete mu pomôcť, lebo niekto uprednostnil kedysi pred rokmi bezcenný pocit dôležitosti pred susedmi … nad záujmami vlastného dieťaťa … však, čo by na to povedali ľudia, susedia, známi … ak by vedeli, že dieťa išlo či chodí k psychiatrovi ???
A tak sa niekto pred susedmi vyťahuje, že má luster za päťtisíc eur … všetci híkajú, lebo nevedia, že tento sprostý malomeštiak má doma dieťa, ktorému zbabral život, aby sa nemusel hanbiť, že s dieťaťom chodí – na psychiatriu.
Najťažší život majú zneuznaní géniovia … neustále žijú v predstave, že všetci sú kolobežky, len oni – raketoplány … a tá sprostá spoločnosť nie a nie pochopiť a oceniť ich genialitu. Keď sa im to postupne vymyká spod kontroly, vyberú si jeden terč a kopú … kopú a kopú … akoby nechápali, že vlastne kopú sami do seba, alebo skôr vykopávajú sebe jamu … zabudnutia. Čoraz viac sa kĺžu do priepasti, vykopanej vlastnou nenávisťou a nevedia sa zastaviť … len kričia, ba vrieskajú – kto podporuje mafiána, je sám mafián … ale kto nepodporí môjho kamoša, ktorý sa kamaráti s mafiánmi – to je sprostý a zaostalý sedliak !!! Pf … skoro mi pivo vystreklo z pier, keď som počul od jedného stola túto, naozaj veľmi impozantnú – myšlienku.
Šmatlem sa domov po zamrznutom a neočistenom chodníku, a tesne pred domom mi napadne, že som v aute zabudol notebook. A tak otváram kufor auta, vyberám primrznutého nešťastníka, keď pri mne zastane auto, počujem buchnutie dverí a ozve sa podozrivo oficiálny hlas – dobrý večer, pán vodič … obraciam sa a za mnou stojí zjavne nazlostené rameno zákona. Vraj, či som ochotný absolvovať dychovú skúšku … prečo ? Čosi šemotí, ani nerozumiem, čo vlastne chce … len sa opäť pýtam – prečo ? No, videli sme vás v neďalekom pohostinstve … a ? No, a teraz vyberáte veci z auta … a – stále neviem, o čo vlastne ide. Opäť čosi šomre o alkoholických nápojoch a riadení vozidla … áno, mal som tri pivká a čo má byť ? To už sa rameno zákona naozaj naštve, a zvýšeným hlasom mi pripomína, že po požití alkoholických nápojov je zakázané riadenie vozidla … no a ?Už ma tá infantilná debata nebaví a tak prosím rozbehnutého “ priateľa a ochrancu “ verejnosti, aby mi vysvetlil, prečo požaduje dychovú skúšku … no, lebo ste riadili auto pod vplyvom … to už sa smejem na plné ústa a jemu div pena nestrieka z úst – čo sa smejete, zrúkne na mňa … no, ukážte mi, ako som toto auto šoféroval, môžete ? Medzitým vedľa nás pristála iná hliadka, tvorená inteligentnejšou posádkou … už prvý pohľad na moje auto jej dal jasne najavo, akého hlupáka zo seba robí ich kolega.
Spod auta vytŕča pohodené lano, okná sú všetky zamrznuté a jedno koleso úplne prázdne … naštvaté rameno zákona na mňa zlostne zazrie a bez slovka ospravedlnenia odchádza … ten notebook som tam zabudol už pred dvoma dňami, keď som sa vracal od svokry … ale, mal som šťastie – prežil mrazy bez úhony …
Čapcem sa hore schodami a ajhľa – pri dverách bytu stojí sused, skúša pchať kľúče do zámky a čoraz viac nadáva … čo je sused, nejde odomknúť, pýtam sa ho ? Nie, asi zavolám zámočníka, odvrkne … nemusíte sused, chácholím ho – stačí, ak vyjdete o poschodie vyššie, tam dvere otvoríte so železnou istotou … smejem sa na neho … čumí na mňa, potom na dvere – a kur …. nedopovie, a ťahá sa schodami nahor – k svojmu bytu.
No povedzte, nie je život krásny ?