Všeobecne sa najčastejšie spomína pakt Molotov – Ribbentrop, ktorý nebol však prvým paktom, ako sa často zámerne prekrúca, ale v skutočnosti len posledným v rade už skôr uzatvorených zmlúv rôznych krajín s Treťou ríšou. A skutočne len málokto vie, že ani o osude Československa sa nerozhodovalo v Mníchove, ale jeho osud bol predurčený práve paktom Pilsudski – Hitler, kde si Poľsko chcelo zaistiť svoje budúce územné nároky a spoluprácu Nemecka pri ich naplnení.
Nemecko-poľský pakt o neútočení bol podpísaný 26.januára 1934 v Berlíne. Za Nemecko ho podpísal Konstantin von Neurath, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničia (neskôr bol nahradený J. von Ribbentropom a nastúpil ako Ríšsky protektor pre Čechy a Moravu), v mene Poľska podpísal zmluvu poľský veľvyslanec v Nemecku J.Lipski. Oficiálne bola zmluva prezentovaná ako pakt o spolupráci medzi oboma stranami, neútočení a mierovom postupe v prípade vzájomných sporov. Neoficiálne obsahovala tajné dodatky, na základe ktorých hodlali zmluvné strany naplniť svoje ciele – napríklad získať územia na úkor iných, nezávislých štátov.
Čo predchádzalo podpisu zmluvy medzi Nemeckom a Poľskom
Predovšetkým to bola nespokojnosť Nemecka s následkami I.svetovej vojny a podpisu potupnej (pre Nemecko) Versaillskej zmluvy. Poľsko potrebovalo oficiálne potvrdenie vlastných hraníc od Nemecka, navyše sa obávalo pripravovanej spolupráce Berlína a Moskvy, ako aj dlho ohlasovanej dohody medzi Nemeckom, Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou. Nemecko sa o.i. snažilo narušiť aj vzťahy, ktoré v prípade vojnového konfliktu zaručovali napríklad Československu vojenskú pomoc zo strany Francúzska a Poľska. Poľsko malo voči Československu územné nároky, ktorých naplnenie očakávalo ako jeden z priamych dôsledkov zmluvy s Nemeckom.
Následky podpisu zmluvy
Po podpise tejto zmluvy vypovedalo Poľsko 13.septembra 1934 na zasadnutí Spoločnosti národov v Ženeve všetky zmluvy o ochrane národnostných menšín. Okrem toho, na základe tajných dodatkov k tejto zmluve zmenilo svoju politiku voči Československu, ako aj ZSSR.
„Polsko o své vůli prohlašuje, že od nynějška spojuje svůj osud s osudem Německa… Polská vláda se prohlašuje od nynějška za osvobozenou od jakýchkoliv závazků vůči Československu a připomíná svoje přání stanovit společnou hranici s Maďarskem.“ (28.septembra 1934, minister zahraničia Poľska J.Beck)
Poľsko chcelo získať českú časť Tešínska, Slovensko a Podkarpatská Rus mali pripadnúť Maďarsku. Zároveň plánovalo získanie Ukrajiny a prístupu k Čiernemu moru, ako aj LItvy. Lotyšsko a Estónsko malo získať Nemecko.
Koniec paktu
28.apríla 1939 vypovedalo Nemecko jednostranne zmluvu s Poľskom. Príčinou bolo odmietnutie nemeckých nárokov na zmenu poľsko-nemeckej hranice, a tým aj odovzdania istej časti poľského územia Nemecku. Poľsko síce získalo podpisom tejto zmluvy a následkom podpisu Mníchovskej dohody časti území Československa, ale jeho bývalý spojenec Nemecko ho 1.septembra 1939 na základe vykonštruovanej zámienky vojensky napadol. O čosi neskôr si Poľsko na základe paktu Molotov – Ribbentrop rozdelili v pomere 2:1 Nemecko a ZSSR (alebo Sovietske Rusko). Poľská druhá republika zanikla, a k obnove poľského samostatného štátu došlo až po ukončení II.svetovej vojny.
Osudy postáv, podieľajúcich sa na podpise paktu
Konstantin von Neurath bol ríšskym protektorom Čiech a Moravy do septembra 1941, kedy bol na príkaz A.Hitlera nahradený R.Heydrichom. Formálne bol však naďalej ríšskym protektorom až do augusta 1943. Na konci vojny ho zajali francúzske jednotky a bol postavený pred Norimberský tribunál. Ten ho odsúdil na 15 rokov väzenia, z ktorých si odsedel osem rokov a bol na základe zdravotných dôvodov (prekonaný infarkt) prepustený. O dva roky neskôr zomrel.
Józef Lipski po vypuknutí vojny narukoval ako poľský dobrovoľník vo Francúzsku do armády. Absolvoval dôstojnícku akadémiu a na bojiskách II.svetovej vojny zotrval až do jej konca, často v prvej línii. V roku 1947 emigroval do Spojených štátov, kde v roku 1958 zomrel.
Józef Beck sa podieľal na vzniku spojeneckej zmluvy Poľska a Veľkej Británie v roku 1939. Po napadnutí Poľska zo strany Nemecka, a o čosi neskôr útoku ZSSR na Poľsko bol v noci zo 17. na 18. septembra 1939 evakuovaný spoločne s ostatnými členmi vlády do Rumunska. Tam ostal internovaný až do 5.júna 1944, kedy zomrel.
Józef Pilsudski sa naplnenia svojich plánov nedožil, ako ani krutého sklamania z následkov podpísanej zmluvy. Zomrel na rakovinu 12.mája 1935. Dnes je v Poľsku pokladaný za jednu z najvýznamnejších osobností poľskej histórie. Sú po ňom pomenované námestia, školy i ulice. Po roku 1989 mu postavili aj niekoľko pomníkov. Na jeho uctievaní nezmenil nič ani fakt, že aj poľskí historici ho označujú ako diktátora.