O pomníkoch a “ umelcoch “ – oblievačoch . . .

4. februára 2016, cudzinec, Nezaradené Spoločnosť

Rusko – 850 000 … Spojené kráľovstvo – 312 000 … Španielsko – 300 000 …. Rakúsko – 300 000 … Prusko – 200 000 … celkovo – 2 500 000 vojakov … celkovo – 1 000 000 civilistov …

Čo tie čísla znamenajú ? Vážené dámy, vážení páni – čísla vyjadrujú odhady počtov obetí napoleonských vojen, tak v Európe, ako aj inde na svete. Pre doplnenie, podiel obetí na francúzskej strane sa odhaduje okolo milióna. Nikto a nikdy však nedokáže zhodnotiť, aké utrpenie priniesla pre francúzsky národ éra cisára Napoleona I. medzi rokmi 1800 – 1815.

Ajaccio, Korzika … rodisko Napoleona. Nájdete tam jeho rodný dom, múzeum i pamätník … pre Korzičanov je Napoleon dodnes veľkou postavou ich minulosti, bez ohľadu na to, aké následky mala jeho vláda.

Paríž, Invalidovňa … miesto posledného odpočinku velikánov francúzskej histórie, najmä však vojakov. Medzi nimi – Napoleon. Prevoz jeho pozostatkov z ostrova Svätá Helena povolil v roku 1840 francúzsky kráľ Ľudovít Filip. Posledný francúzsky kráľ, pochádzajúci z rodovej línie Bourbon-Orleáns, ktorá bola vedľajšou rodovou vetvou kráľovského rodu Bourbonovcov, teda rodu, ktorý pokladal Napoleona za – uzurpátora.

Napriek všetkému utrpeniu, ktoré vláda Napoleona spôsobila Francúzsku a francúzskemu národu, nenájdete pomníky, ktoré by boli “ upravené “ z iniciatívy rôznych ctiteľov demokracie, slobody a ešte neviem čoho …nikto nesúdi ľudí, ktorí Napoleona obdivujú, nikto sa nimi nezaoberá … a rovnako nikomu nevadí, že iní pokladajú Napoleona za zločinca a diktátora … každému je ponechané právo na jeho pohľad … pomníky či iné artefakty sa nachádzajú na verejných miestach a nikoho to tiež netrápi. Napoleon je proste súčasťou francúzskej histórie, so všetkým, čo k jeho ére patrí.

Vasiľ Biľak … je rovnakou súčasťou československej histórie, ako Napoleon francúzskej … je rovnako rozporuplnou osobnosťou, na ktorú mnohí hľadia z rôznych uhlov – pre niekoho zradca národa, pre iných rodák, ktorý pomohol rozvoju ich miest a obcí. Z hľadiska samostatného Slovenska je jeho význam nepatrný, vlastne ho spomínali len tí, ktorí sa ho roky snažili postaviť pred súd.

Avšak … len nevzdelaný hlupák môže veriť, že akýsi pozývací list, signovaný Biľakom a spol. bol príčinou invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa. O invázii bolo rozhodnuté úplne inde, a list mal byť len akýmsi glejtom, potvrdzujúcim správnosť … a nakoniec by bolo úplne jedno, či by list prišiel, alebo nie. K invázii by došlo tak či onak. V čase údajných demokratických zmien mal Biľak už siedmy krížik na chrbte. V podstate mu mohlo byť jedno, čo sa deje. Napriek tomu, že v prvých rokoch po štátnom prevrate mu reálne hrozilo postavenie pred súd, a prípadný trest – až do smrti si zachoval svoje presvedčenie, a neustúpil od toho, čomu veril.

Krajčír … ktorý nesmel šiť saká, zradil národ, ale po jeho smrti mu postavili pomník … v rodnej obci. Prečo ?

Možno preto, že v dobe prezliekačov kabátov a kariéristov bol Biľakov postoj aj napriek jeho veku – unikátny. Zotrvával v tom, za čo ho mnohí verejne odsúdili … nehádzal sa pokrytecky na kolená a nesypal si popol na hlavu, v kombinácii so slzami pokryteckej ľútosti.

Možno preto, že pomohol východu Slovenska … v ére po prezidentovi Novotnom, ktorý chcel Slovensko – zalesniť. Neviem … možno sa časom ukáže, že ten krajčír so smiešnym politickým titulom kedysi prejavil viac prezieravosti, ako ktokoľvek iný. Možno čas ukáže, že skôr ako iní pochopil dvojtvárnosť západoeurópskej politiky, a bol si vedomý, že v prípade odporu voči politike Kremľa sa Západ – na nás vykašle. Ako neraz predtým …

V mene obetí komunistického režimu dvaja “ umelci “ znehodnotili pomník …

Ak som si niečím naozaj istý, tak práve tým, že pri týchto slovách by si môj nebohý starý otec odpľul a povedal, že si vyprosí, aby niekto v jeho mene zneucťoval pomníky zosnulým … vždy tvrdil, že nepotrebuje kadejakých pobehajov, aby za neho riešili jeho životné krivdy… pritom ho nič tak nesklamalo, ako práve “ dočasná “ návšteva našich sovietskych “ priateľov “ … nikdy sa s týmto sklamaním nevyrovnal a nepochopil … prečo …

No som presvedčený, že dnes by napísal na súd list, v ktorom by žiadal, aby nesúdili “ umelcov “ za to, čo urobili. Verím, že niekde v liste by sa našli aj slová – nesúďte ich, lebo sa už predtým odsúdili sami …

Dnešná doba je totiž dokonale charakterizovaná tým, že najviac hovoria o kresťanskej láske, morálke, porozumení a odpustení tí, ktorým tieto slová nehovoria absolútne nič …

Určite by som nešiel k Biľakovmu pomníku položiť kyticu kvetov, ale nevidím žiadny dôvod, aby som súdil tých, ktorí tam kvety prinesú …

Len si vždy budem klásť otázku, kto si zaslúži viac úcty – nepriateľ, ktorý si zachová svoje presvedčenie aj napriek tomu, že pozná následky … alebo priateľ, ktorý mení presvedčenie podľa toho, aký vietor práve vanie ?