NATO, EÚ či Biely dom nikdy nechceli byť partnermi Ruska, o čom svedčili aj nenávistné slová česko-americkej slúžky Bieleho domu M.Albrightovej o ruskom nerastnom bohatstve. Chceli Rusko kolonizovať za pomoci oligarchov, no nepodarilo sa … taká je pravda o údajných snahách na zblíženie.
Národná hrdosť nie je v Rusku na predaj, v čom sa táto krajina výrazne líši nielen od Slovenska či Poľska, alebo Česka, ale celkovo od väčšiny krajín, ktoré o sebe tvrdia, že sú demokraciami, ale pritom je všetko na predaj – keďže je to len otázka ceny. Nehovoriac o tom, že je nepredstaviteľné, aby na ruskej pôde rozkazovali rôzni privandrovalci či špekulanti. Ak aj k tomu počas bohatej histórie tejto krajiny niekedy došlo, nikdy to netrvalo dlho, a Rusi sa pravidelne zbavovali okupačnej čižmy, bez ohľadu na to, ako ťažko na nich doliehala.
V prípade Slovenska je to iné … ľudia, ktorí kedysi vrešťali v médiách, že nechcú, aby o našich záujmoch rozhodovala Praha, dnes s rovnakou vervou vrieskajú, že ak o nás nebude rozhodovať Brusel, dopadneme veľmi zle. Ich národná hrdosť je na predaj najvyššej ponuke …
Pohľad na ich snahu o pričlenenie Slovenska k európskej federácii by bol komický, ak by nebol – smutný. Smutný je najmä v porovnaní s údajne zaostalou ruskou krajinou, ktorá je však v otázke záujmov národa, hrdosti na jeho históriu – zjavne oveľa vyspelejšia, než my. Zbytočne sa snažíme vopchať hlavu do piesku a obhajovať tvrdeniami, že Slovensko je malé a odkázané na spoluúčasť … ak chce prežiť. Sú to len zbabelé tvrdenia ľudí, ktorí len s ťažkosťami dokážu niesť zodpovednosť za vlastné osudy, ale radi si dajú zaplatiť za to, aby manipulovali s osudmi iných. Možno je to naša typická, národná črta – alibizmus.
Často to vidieť v športe – mnohé krajiny idú na vrcholné podujatia preto, aby bojovali o medaily (a to aj napriek tomu, že šanca na úspech je v nejednom prípade mizivá), u nás sa vo väčšine prípadov ide bojovať o – čo najlepšie umiestnenie. Lenže tým môže teoreticky byť – predposledné miesto. Akoby nám chýbala viera vo vlastné schopnosti …
Mnohí povedia, chceme byť len realistami. Nie, nechcete – dovolím si oponovať. Pretože medzi vami a súpermi rozdiel nie je – máte dve ruky, dve nohy, hlavu … a rovnako sú na tom aj oni. Mnohí povedia, súperi majú dostatok peňazí, ale my nie … Nesúhlasím, pretože peniaze robia veľa, ale nie všetko. Mnohí povedia, že prehrali sme tesne, len o jediný gól … ale môj pohľad je, že sme prehrali hanebne, lebo súper hral o víťazstvo, a my sme sa snažili nedostať gól a spoliehali sa na pani šťastenu, že snáď sa niečo podarí …
Možno je to tvrdé, ale v tomto smere sa naozaj môžeme učiť od Rusov. Pretože sa nevzdávajú ani vtedy, keď sa zdá všetko zlé a stratené. Ak chceme kritizovať Rusko za jeho údajne nedemokratický systém, mali by sme sa najprv pozrieť na seba, či na tých, čo ruský systém kritizujú. Často zaznie kritika z Bieleho domu … ale ten doteraz nebol schopný vysvetliť, prečo má napríklad v systéme prezidentských volieb zakotvenú poistku v podobe zboru voliteľov, ktorí v prípade nevhodného rozhodnutia voličov môžu zvrátiť beh volieb – a to bez ohľadu na názor voliča. Naposledy na to doplatil A.Gore, ktorý voľby vyhral, ale prezidentom sa – nestal. A veľmi dobre vieme, čo to znamenalo pre celý svet.
Snaha o spoluprácu s Ruskom zlyhala … nuž, snaha o spoluprácu s Ruskom, založená na kolonizovaní tejto krajiny a národa musela zlyhať. Len blázon mohol veriť, že to skončí inak.
V roku 1605 bol za ruského cára korunovaný bývalý mních Jurij Otrepjev. Dostal sa na ruský trón s pomocou poľského kráľa Žigmunda III. Vasu, ktorý uveril, že Otrepjev je stratený cársky potomok Dimitrij, a pomohol mu na ruský trón pod menom Lžidimitrij I. Neskôr ako ruský cár dosadzoval na rôzne posty poľských šľachticov, a oženil sa s nenávidenou Marinou Mniszkovou. Výsledkom bolo spiknutie bojarov, ktorí ho nakoniec zavraždili, jeho telo spálili, popol nasypali do dela a vystrelili smerom na západ, aby sa Otrepjev vrátil tam, odkiaľ prišiel.
Aj tento príbeh môže ilustrovať vzťah Rusov ku vlastnej krajine. Ak niekto chce pochopiť, prečo má ruský prezident takú vysokú podporu, môže si dosadiť na miesto Otrepjeva ruských oligarchov, napríklad Chodorkovského. Zásadne slúžili a budú slúžiť svojim záujmom, prípadne záujmom svojich zahraničných ochrancov, ale ruský národ ich zaujíma len v rovine – slov. Nič viac, nič menej. A niet pochýb, že rovnako videli aj postavu zavraždeného B.Nemcova – ak by to bolo inak, sotva by sa jeho oponenti stratili v hľadisku známych Lužník.
Mali by sme sa od Ruska učiť vzťahu k vlastnej krajine. A pochopiť, že najprv sme my, potom zase my, potom dlho, predlho nič … a zase my, a až niekde na konci sú záujmy iných. Pretože si nemusíme robiť ilúzie, ale naši “ partneri “ z Berlína, Paríža či Londýna, alebo Bieleho domu – myslia a konajú presne v hraniciach vyššie spomenutej zásady. Všetko ostatné je len – hra slov. A preto nie je Rusko pre nich partnerom …