Asi bude so mnou väčšina študentov súhlasiť, že nočnou morou je profesor, ktorému nesadnete, a všemožným spôsobom vám to dáva najavo počas celého štúdia. V mojom prípade to bola profesorka ruštiny na strednej škole. Mohol som robiť čokoľvek, nemal som u nej šancu – išla po mne pri každej príležitosti, a všemožne sa mi snažila znepríjemniť život.
Bol to taký večný súboj – ruština bola jediným predmetom, kde som musel byť permanentne pripravený, pretože bez ohľadu na náladu neustále skúšala, či ma nedokáže nachytať na hruškách. Z ruštiny som mal za polrok viac známok, ako z ostatných predmetov dohromady. A čím ďalej, tým viac sa to zhoršovalo, pretože ruština mi akosi išla, takže naše mikrosúboje som buď vyhral v prvom kole, alebo pri pravidelných sťažnostiach u riaditeľa, že “ súdružka “ na mne akosi sedí a používa dva metre na rovnaké veci. Zásluhou tejto dámy som absolvoval tri preskúšania pred komisiou … ktoré som si asi mal odpustiť, lebo práve kvôli nim ma čoraz viac nenávidela.
Všetko vyvrcholilo pri istej písomnej práci, kde mi po necelých desiatich minútach roztrhala prácu s odôvodnením, že som fixľoval a doniesol som si ju z domu, lebo nikto normálny nedokáže napísať za desať minút vyše strany formátu A4. Skončilo to veľkou hádkou, samozrejme pohovorom u riaditeľa a potrestaním (hoci symbolickým) profesorky, lebo ťažko si niečo môžete priniesť napísané z domu, keď sa téma práce oznámi až na hodine, priamo pred písomnou prácou. Trest som dostal aj ja, oficiálne za to, čo som súdružke povedal, neoficiálne preto, aby sa situácia akosi vyvážila …
Súboj skončil tesne pred maturitami, pretože odkiaľsi presiaklo, že ak bude profesorka pokračovať vo svojej križiackej výprave, hneď na konci školského roka poletí. Neskôr som sa dozvedel, že riaditeľ mal jej excesov plné zuby, a nehodlal robiť hromozvod.
Isté je, že táto neznesiteľná žena ma napriek všetkým protivenstvám naučila najviac, hoci nie práve z ruštiny. Naučila ma byť pripravený za každej situácie na všetky možné i nemožné komplikácie. Naučila ma, že nesmiem pozerať jedným smerom, ale musím neustále vedieť, čo sa deje okolo mňa – navôkol. Naučila ma pozorovať maličkosti, doslova odtiene ľudskej povahy, a vedieť sa s nimi vysporiadať.
Po rokoch som ju stretol, a na moje prekvapenie sme dokázali ísť na kávu a porozprávať sa. Vysvitlo, prečo ma neznášala. Mal som na tom nehynúci podiel, pretože od prvej chvíle som sa podľa nej vyškieral pri jej výklade učiva, neustále mal nejaké “ primúdre “ poznámky a čo bolo najhoršie – hoci nerada, v duchu so mnou často musela súhlasiť. Bolo jasné, že časom sa v nej vytvorila averzia voči mne, tým skôr, že som nevynechal jedinú príležitosť, aby som jej “ dobroty “ primerane oplatil. V podstate by bolo stačilo, keby som sa niekedy zachoval ako hlupák, čušal pri nejakej otázke, dostal nedostatočnú a asi by som mal pokoj. Žiaľ, ego som mal väčšie ako rozum, a tak to aj vyzeralo.
Niekde v tej debate som si uvedomil, že niekedy je lepšie nechať ľudí v omyle, než im ukázať pravdu. Pretože za pravdu vám rozhodne nebudú vďační, a už vôbec nie vtedy, ak je pre nich nepríjemná. Skôr vás začnú nenávidieť, a budú hľadať spôsob, ako sa vám pomstiť. Ľudia neodpúšťajú ani to, ak o niečom viete viac, než oni – ak do problému vidíte. Najviac to nenávidia nadriadení, lebo majú pocit, že im beriete ich prevahu, ktorú si s takou námahou vybudovali.
Aj preto po rokoch na túto profesorku celkom rád spomínam. Naučila ma pozerať na ľudí reálne … a naučila ma, že často je lepšie blbca ponechať v jeho pravde, než mu ukazovať tú skutočnú pravdu … prospieva to zdraviu … proste, všetko zlé je na niečo dobré …