Európa … nikto nemôže spochybniť, že dnes stojí tzv. európsky dom na falošných a vratkých základoch klamstiev, kde už vlastne nikto nevie povedať, čo a kedy – či hlavne pre koho – platí.
Vlastne neplatí nič. Der Spiegel vyčíta krajinám východnej časti únie, že sú nesolidárne, ale nemá odvahu, aby pomenoval aj príčiny ich správania – teda porušovanie pravidiel, ktoré museli prijať, aby sa stali členmi (úudajne elitného) klubu, a to zo strany pôvodných členských krajín.
A tak sa veselo robia emisie spoločnej meny, ktoré majú kryť dlhy, hoci samotná mena krytá nie je a navyše, podľa zmlúv si každý štát ručí za svoje dlhy – sám. Čo asi môžu vytiahnuť Gréci na Nemecko, keď práve Berlín tak odhodlane podporuje túto politiku ? Ktovie …
A tak sa hranice Schengenu nedajú chrániť (asi ani nemôžu, pretože s výnimkou nových krajín do ich ochrany neinvestoval nikto primerané prostriedky), ale hľadá sa riešenie, ako spoločne zaplatiť škody, napáchané jednotlivcami, ktorí majú mená, adresy i tváre. Politikmi …
Problémy ledva ťaháme, spoločná kára škrípe a rozpadá sa, ale my sa odhodlane púšťame do konfliktu s Moskvou. V mene čoho ? Samozvanej ukrajinskej vlády, podporovanej neofašistami (ktorých na Slovensku kritizujeme, ale v zahraničí našim pánom nevadia), prezidenta Porošenka, ktorý pokojne na verejnosti vyriekne, že holandské referendum si predsa holandská vláda nemusí všímať …?
Fraška, inak sa to nedá nazvať. Tým skôr, že dnes sa v našom mene pchá Brusel na isté, neveľmi slušné miesto Ankare (hoci tej žiadne údajne spoločné hodnoty nič nehovoria), a tvrdí, že je to v našom záujme. Bolo by zaujímavé vidieť, koľko pobúrenia by Brusel prejavil, ak by turecké praktiky v postojí voči opozícii aplikovala ktorákoľvek členská krajina únie, alebo Rusko … asi by sme od kriku ohluchli.
No, do roku 1989 platili aspoň nejaké pravidlá … dnes žijeme v džungli …