Plakať nad výsledkami hokejistov nemá význam. Realita je krutá – na viac nemáme, a môžeme si za to úplne sami … pretože kedysi šport dotovali peniaze z rôznych hier a lotérií, a dnes – rodičia … a tak to aj vyzerá.
Športujú tí, čo na to majú peniaze, a nie tí – čo majú talent. Hokej nie je jediným športom, kde expresne upadáme. Akurát je úpadok viditeľnejší. Ak nás pravidelne porazia Nemci, Nóri, Švajčiari, Bielorusi a spol., chyba je v systéme. Alebo skôr chaose, ktorý v športe vládne, pretože úspešné generácie a medailové umiestnenia boli výsledkami – systému.
Nemôžem sa zlostiť, že dnešné mužstvo Z.Cígera prehralo s Nemcami a Bielorusmi. Kto chce vyhrávať s mužstvom, stojacim a padajúcim s výkonmi pár mladíkov, asi nemá všetkých doma. Už dnes totiž reálne patríme výkonmi do B-skupiny, a nie sme v nej len zásluhou šťasteny, ktorá sa akosi vždy nad nami zmiluje. Ale sotva sa dá pochybovať, že hokej na Slovensku nepostihne osud slovenského tenisu, a teda aj pád medzi slabších. Je to len otázka času.
Možno som veľký pesimista, ale čoraz viac začínam veriť, že osud slovenského hokeja nebude veľmi odlišný od osudu hokeja ostrovnej Británie. Kedysi veľmi-veľmi dávno dosiahla úspechy, ktoré si dnes už nikto nepamätá, lebo pamätníci už dávno zomreli. A dnes je hokej v tejto krajine skôr okrajovým športom.
Niekto kedysi povedal, že sme odsúdení – na úspech. Prišli úspechy, ale dnes ?
… sme odsúdení na neúspech a postupný pád. A za to nemôže ani Z.Cíger, ani súčasní hráči. Pokazili to iní a dávno predtým.