Kedysi som videl hokejový zápas Československa s Japonskom. Japonskí hráči sa úctivo prizerali na kombinácie súpera, inkasovali góly a v prípade vylúčenia sa úctivo uklonili pred odchodom na trestnú lavicu.
Dnes sa skláňame my, ešte nie pred všetkými v elitnej kategórii, ale už ďaleko k tomu nemáme. Neviem, ale vypadnutie do nižšej kategórie by bolo zrejme dokonalou ilustráciou nášho úpadku a zaslúženou odmenou za to, ako sme hokej a hlavne výchovu talentov – zanedbali.
Nie, netrápi ma prehra s Kanadou na nulu. Hanebnosťou by bol akýkoľvek iný výsledok. Presne zodpovedá tomu, čo bolo vidieť na ľade, nehovoriac o absurdnom a ničím nepodloženom optimizme niektorých hráčov, ktorí veria, že ešte môžeme postúpiť zo skupiny. Ešte plánujú, že nejako by sme mohli pokoriť Fínov a Američanov … a snáď motyka vystrelí.
Dúfajme, že radšej nie … srdce nás môže bolieť, ale nezaslúžime si to. Úspechom bude naša záchrana v elitnej skupine, ktorá sa zdá už reálna.
Každý má dostať odmenu, akú si za svoje výkony zaslúži – či už robotník, alebo športovec. Úspech, postup či dokonca medailu – nezaslúžime si, a bola by to po našich výkonoch tragédia pre tento šport. Opäť by sme sa škrabkali na prsiach, ako skvele to dopadlo a zase by nikto nehľadel na realitu … teda skutočnosť, že sme niečo poriadne zbabrali a k tomu to aj riadne smrdí.
Radšej byť na druhom mieste v B-skupine, než na predposlednom v A-skupine …