Kto chce, nech si prečíta príspevok J.Kolejáka, údajne scenáristu – Československé socialistické – o vyprážanom syre pred rokom 1989. Otvorene poviem, ešte šťastie, že počiny autora v jeho profesii poznať nemusím, stačilo mi čítať jeho trápny príspevok v časopise Týždeň …
Nikto, dokonca ani socializmus či súdruhovia … nemôže za to, kam autor chodil skúšať stravu. Z jeho článku je jasné, že to boli podniky na úrovni staničného bufetu, ktoré dnes nejakým omylom vydáva za niekdajší “ socialistický “ štandard. Rovnako nikto nemôže za to, že na viac nemal, alebo nemali tí, ktorí ho na tieto “ degustačné “ festivaly pozývali. Mimochodom – z jeho tzv. receptu na konci príspevku je jasne vidieť, že o pravej kuchárčine nemá ani potuchy, zrejme to len niekde opísal.
Za čias socializmu som zažil rôzne podniky. Aj také, kde kuchár z pomsty napľul hosťovi pod rezeň. Iste, poznal som aj staničné bufety, ak nebolo nič iné na okolí. Ale ani v tých som nestretal zafúľaných čašníkov so špinavými rukami, ako sa snaží Koleják podsúvať – a to z jednoduchého dôvodu. Kontrola mohla prísť kedykoľvek, a pokuty bývali nielen mastné, ale vinník platil – z vlastného vrecka. Zažil som aj prepálené obrusy, ale to bola naozaj len doména reštauračnej, či skôr pohostinskej “ spodiny „. Prepálený tuk ? No dnes je ho oveľa viac, ako kedykoľvek predtým, stačí sa trošku poobzerať. Navyše – množstvo “ reštaurácií “ dnes varí z polotovarov a výsledkom je naozaj svinstvo.
Nehovoriac o tom, že kvalita vo verejnom stravovaní upadla takým spôsobom, že mnohí len nostalgicky spomenú, ako kedysi niečo chutilo – či už na tanieri, alebo v pohári.
A som niečo z príspevku údajného scenáristu pochopil, tak jeho neodolateľnú chuť – kopnúť si do doby minulej, lebo ako to už býva, nebožtíci úder vrátiť nemôžu. Smola, ešte stále žije mnoho ľudí, ktorí si tú dobu pamätajú.
Neviem, koľko ľudí sa vtedy chodilo denne stravovať do reštaurácií. Viem však, že dnes na to má oveľa menej ľudí, ako kedysi. Nehovoriac o tom, že pri spomienke na niekdajšiu závodnú jedáleň si môžem len nostalgicky spomenúť, že tak dobre už dnes nevarí nikto a už vôbec nemôžem uvažovať o vtedajšej cene jedla.
Koleják (lebo pánom ho akosi volať nemôžem) akosi nepochopil, že kvalita jedla vždy závisela od dvoch ľudí – kuchára a šéfa podniku. Nehovoriac o tom, že s tým súvisela aj kvalita materiálu, z ktorého sa varilo. Ak autor čakal, že v krčme ho budú vítať livrejovaní vrátnici, jedlo na porceláne a zlaté náradie … asi by sa mal nad sebou zamyslieť. Rozhodne však viem, že spoločenský systém nemal s kvalitou služieb nikdy a nič spoločné.
Všetko bolo u ľuďoch a ich prístupe …
________________________________
(spomínaný príspevok nájdete v čísle 58 časopisu Týždeň z 21.týždňa 2016)