Našťastie nie sú voliči v iných krajinách tak prostoduchí, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať a ich nominanti to musia neustále brať na zreteľ.
A tak na rozdiel od slovenskej reprezentácie, ktorá by vedela Bruselu hladiť aj ošpinené pozadie, v iných krajinách museli povedať jasné – dosť – európskej charite na Ukrajine, a Kyjev dnes musí poznať na vlastnej koži základné pravidlo západnej demokracie – priatelia sme len dovtedy, pokiaľ sa to mocným vyplatí.
Protiruské embargo sa stalo skôr fraškou, situácia na Ukrajine je naďalej napätá, a Brusel pomaly a isto siaha na dno vlastnej pokladnice, ktorej nevie pomôcť ani opakovanými emisiami nekrytej meny. Iste, občas sa ešte zúfalo vyťahuje nejaká mŕtva a poriadne prekrútená kauza, ako napríklad zostrelenie nešťastného lietadla nad Ukrajinou (prečo vlastne dodnes nikto nepotrestal dispečerov letovej prevádzky, ktorí pustili stroj do nebezpečnej oblasti ?), vražda Litvinenka (akosi mi uniká rozdiel medzi týmto zločinom a vraždami na príkaz nositeľa ceny za mier – Obamu), atď.
Slovensko má svoje postoje a problémy. Napríklad “ aktivistov „, ktorí namiesto zákonného postupu ničia cudzí majetok a divia sa, ak im niekto pustí jednu-dve … Však viete, kde. Zaujímavé je, že pri pohľade na tisíce mŕtvych, ktorí lemujú cesty demokratických “ hodnôt “ našich spojencov, rovnakí aktivisti – čušia. Prečo ? Asi to bude tým, že kopanie do politickej mŕtvoly (a nielen politickej) je oveľa bezpečnejšie, ako poukázanie na zločiny živých – a hlavne mocných. Tam totiž nepadajú facky a kopance, ale obvykle lietajú drony, či – olovo.
Máme si vraj vážiť hodnoty demokracie … No neviem, ale zatiaľ som videl v reálnej praxi len dve hodnoty – peniaze a moc. Nič viac … Čoskoro aj Ukrajinci pochopia, ako ich spojenci z Bruselu využili – a prešťali. Hádam pochopia aj to, že tie obete za to určite – nestáli.