Keď sa pozriete na stav Slovenska v otázke potravinovej sebestačnosti, musí byť každému súdnemu človeku do plaču.
Od roku 1988 sme sa dopracovali od potravinovej sebestačnosti k závislosti na dovoze potravín. Vlastne, to ani nie sú potraviny, čo sa sem dováža, pretože podľa pôvodných noriem by väčšina dovozu skončila v kafilérii, alebo by sa sem vôbec nedoviezla.
Múdry hospodár je vždy pripravený na najhoršiu alternatívu. V prípade Slovenska napríklad na možné konflikty s absurdnými pravidlami, prijatými v bruselskej centrále, či hlupákmi, ktorích stvorili, presadzujú alebo podporujú. V slovenskom prípade však múdreho hospodára asi nemáme … a sotva budeme mať. Tvárime sa, akoby bolo všetko v úplnom poriadku, teda aj to, že naše najúrodnejšie polia končia pod rôznymi plechovicami, hoci máme desiatky opustených a nevyužívaných priemyselných areálov … naozaj tomu veríme ?
Neexistuje nič cennejšie, ako úrodná pôda a vodné zdroje. V čase prípadnej potravinovej krízy to môže byť spása tejto krajiny … komu však na tejto krajine a ľuďoch záleží ?
Niet divu, že sa opakujú snahy o získanie slovenského “ zlata “ (asi toho posledného) do rúk rôznych zahraničných špekulantov. Strata kontroly nad úrodnou pôdou či vodnými zdrojmi znamená jediné – dokonalú ovládateľnosť krajiny a jej poslušnosť. Bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa ocitne.
Otázka je jasná – ak dôjde k najhoršiemu, čo chceme “ žrať “ ? Skrutky, matice … zapíjať ich motorovým olejom ? Čo chceme zanechať svojim deťom – náhradu rakúsko-uhorskej monarchie, z ktorej sa snažili utiecť naši dedovia a pradedovia ?