Sotva niekto pochybuje, že turecký prezident buduje vo svojej krajine diktatúru, neveľmi odlišnú od tej, ktorá svojho času prekvitala v Iraku za čias S.Husajna. A niečo majú aj spoločné – oboch v určitej dobe potrebovala bašta demokracie v pozícii spojenca a tak privierala oči nad ich pochybnými praktikami, ktorými sa snažili udržať pri moci.
Takže dnes radosťou tancujú frau Merkel s majstrom Obamom pri jedno krbe a so šampanským v ruke tancujú nad správou – kamoš nepadol, spojenec ostáva. Pretože to už tak býva, že bezcharakterní ľudia sa kamarátia s každým, kto im zaručí kontinuitu postavenia – a oni predsa dnes Erdogana potrebujú, keďže je nutné v mene záchrany demokracie spútať európsky kontinent čo najtesnejšie.
Posledné udalosti v Turecku akosi zasiali pochybnosť, že sa nejaký prevrat vôbec odohral … presnejšie, čoraz viac sa to podobá na podvod z čias 11.septembra 2001, len obetí je menej … a zoznamy vinníkov sú obsiahlejšie a presnejšie. Podobnosť čiste náhodná, že vtedy sa našiel (zázrakom, však ?) nepoškodený pas jedného z únoscov lietadiel, a teraz dokonca kompletné zoznamy vinníkov a organizátorov prevratu, ktorých stihli pozatýkať rýchlejšie, ako začať – vyšetrovanie. Erdogan je dobrým žiakom, tiež žiada vydanie údajného hlavného vinníka, ktorý sa na jeho “ šťastie “ neskrýva v jaskyniach, ale žije v krajine najdôležitejšieho tureckého spojenca. Taká “ šťastná “ náhoda, však ?
Zamyslite sa – ako je pravdepodobné, že pár hodín po pokuse o prevrat bude niekto poznať presne mená vinníkov ?
Iste, môžete pozatýkať účastníkov, ktorí pobehujú po uliciach … ale z prvých správ sa skôr zdá, že sa čosi odohralo pod falošnou vlajkou, do rovnice sa dosadili falošné a bezcenné figúrky pešiakov, aby sa našiel dôvod na zničenie – skutočne cenných a nebezpečných figúr. Je nanajvýš čudné, že sa čoraz viac objavujú ľudia, ktorí sa síce zúčastnili pokusu o prevrat – ale vôbec netušili, o čo naozaj kráča. Je to náhoda ? Pochybujem … svet je už tak pošpinený klamstvom a túžbou po moci, že pravdu treba nielen vykopávať, ale niekedy doslova odkrývať formou odstrelu nánosu – nie horniny, ale špiny.
Narodil som sa a rástol som v krajine, ktorá bola síce oplotená – ale pokojná. No k dôchodku sa blížim v krajine, na ktorej bezpečnosť by som v stávkovej kancelárii nestavil ani zlámaný groš. A myšlienka spojená s prežitím pokojného dôchodku mi pripadá rovnako absurdne, ako povestná – komunistická spoločnosť, kde budú mať všetci podľa potrieb a nie podľa zásluh.
Je neskorá večerná hodina, kašlime na úvahy a vytiahnime rovno záver – dôchodku sa v lepšom prípade dožijem v diktatúre, ktorá bude tisíckrát horšia, než komunistická. A otvorene pochybujem, či ešte v tej dobe bude existovať to, o čom si naši predkovia nedovolili ani snívať – samostatný štát.