Keď sa zavádzali sankcie proti Rusku, hlavným motívom bola (údajná) anexia Krymu, porušovanie ľudských práv a iné (naozaj pekne znejúce) dôvody.
Pre tých, čo si to nepamätajú, alebo nechcú pamätať, Krym nechcel byť v spoločnom zväzku s Ukrajinou už v roku 1991, mal dokonca aj svojho prezidenta a podriadil sa Kyjevu len na základe vyhrážok použitia vojenskej sily. Mimochodom, referendum prebehlo na Kryme aj po známom, neofašistami organizovanom Majdane – a opäť s negatívnym výsledkom pre Kyjev, čo pochopiteľne nazlostilo aj sponzorov z Bruselu a Bieleho domu, ktorí si už mädlili ruky nad predstavou obsadenia námorným základní Ruska … na Kryme.
Referendum neuznali a pričlenenie Krymu k Rusku označili za anexiu, aby získali zámienku na vydieranie Kremľa. No, povedzme si otvorene, výsledok uvalenia sankcií proti Rusku viac poškodil ich autorov, než ruskú ekonomiku … ale to je o niečom inom, čomu sa teraz nebudem venovať.
Tragédiou politiky demokratov v Bruseli i Bielom dome je nevzdelanosť a primitivizmus. Ak by naozaj oplývali primeraným intelektom, poznali by jeho porekadlo, ktoré hovorí, že kto čím bojuje, tým obvykle aj padne. V snahe o zablokovanie turecko-ruskej spolupráce, najmä v oblasti transportu ruského plynu, boli ochotní privrieť oči nad politikou tureckého diktátora Erdogana, nad vraždením kurdskej menšiny (ktorú pod zámienkou podpory jej práv využili v boji proti S.Husajnovi, ale nielen tam), nad prenasledovaním politických oponentov či inými, neveľmi demokratickými praktikami. Mimochodom – najviac podporovali na Slovensku tento druh “ politiky “ tí, ktorí pre podobné praktiky postavili mimo zákon – bývalý komunistický režim.
Erdogan pochopil, že našiel zbraň na vydieranie Bruselu a keďže ležala na zemi, zdvihol ju … a nielen to – pri každej príležitosti dnes naznačuje Bruselu, že ak nebude tolerovať jeho postupy, stačí vytočiť číslo Kremľa … a situácia sa zmení. Samozrejme, v neprospech Bruselu.
A tak vznikla zaujímavá situácia – Erdogan sa môže so svojimi oponentmi vysporiadať akýmkoľvek spôsobom, ale Brusel môže len formálne a pokrytecky štekať jeho smerom, no reálne nemôže urobiť proti Ankare – vôbec nič. Nemôže ju vydierať ani ukončením rokovaní o budúcom vstupe do únie, pretože obe strany vedia – vstup Turecka do európskych štruktúr je nereálny, keďže nemá podporu členských krajín, nehovoriac o tom, že teroristický islamský štát má (neoficiálnu) podporu – aj zo strany Ankary. A pomerne štedrú …
A to už nemusíme spomínať ani gól do vlastnej brány, ktorý si v súvislosti s Ruskom strelilo medzinárodné olympijské hnutie, keď uplatnilo (medzinárodne odsudzovaný) princíp kolektívnej viny a vylúčilo z brazílskej olympiády (zatiaľ len) ruských atlétov. Čo k tomu dodať ?
Slovami klasika – okupácia Československa (nielen) sovietskymi vojskami v auguste 1968 bola neprijateľná, lebo nás neobsadili vojská, poslušné zámerom “ demokratov „. Socializmus ako systém bol neprijateľný preto, lebo elity sa museli starať o osudy obyčajných ľudí … a v prípade, že sa raz dostane k moci na Slovensku diktátor typu Erdogana, demokrati nebudú pre tento národ robiť nič, pokiaľ ho budú potrebovať, alebo to bude vyhovovať ich cieľom.
Už z príkladov Iraku a Afganistanu by sme mali pochopiť, že agresia a okupácia voči zvrchovanej krajine je neprijateľná len vtedy, ak vojaci agresora či okupanta majú našité nesprávne symboly na uniformách … preto aj ukrajinský (samozvaný) prezident Porošenko nemusí dodnes vysvetľovať, prečo sa nevyšetruje masaker v Odese.
Svojho času sa hovorilo, že než vstúpiť do strany, radšej stúpiť do – lajna. Škoda, že sme do toho lajna nestúpili, nemuseli sme dnes byť poskokmi Bruselu a NATO.