Počet obetí II.svetovej vojny, ktoré mali slovanskú krv, sa odhaduje prlibližne v rozsahu 28-30 miliónov. Napriek tomu, že mnohé boli cielene vyvražďované zločincami v službách nacistického Nemecka, pamätný deň – nemajú. Prečo ?
Len pre ilustráciu, počet slovanských obetí je päťnásobne vyšší, než počet obetí často spomínaného židovského holokaustu. K počtu obetí iných menšinových holokaustov je úplne zbytočné pridávať akékoľvek poznámky.
Lenže Slovania akosi nestoja za zmienku … Nehovoriac o ich opakovanej diskriminácii, čo som neraz pocítil v 90.rokoch pri cestách do zahraničia, najmä však Nemecka a Rakúska. Neraz sa stalo, že nás bezpečnostné zložky na hraniciach odstavili bokom, a skúmali – čo všetko máme v aute. Ich správanie bolo vyslovene arogantné …
Dnes sme mali pamätný deň rómskeho holokaustu, kde počet obetí sa odhaduje do polmilióna. Nikto si však nespomenul na slovanské obete, ani najmenším náznakom – vyvražďovanie Židov však bolo opakovane pripomínané, ba dokonca padli aj návrhy, aby sa vyučovanie na školách v tejto téme – rozšírilo.
Možno som zle hľadal, ale do dnešného dňa nepadlo jasné ospravedlnenie za Mníchov, škody spôsobené rozbitím Československa, a o ich náhrade – škoda reči. Je to paradox, lebo na druhej strane si Londýn bez akýchkoľvek škrupulí uplatnil voči bývalému Československu náhradu za výcvik a vybavenie vojakov, dokonca aj tých, ktorí zahynuli pri obrane Británie. Naopak – Poľsku tieto platby v 50.rokoch blahosklonne odpustil.
Pamätného dňa slovanských obetí holokaustu sa nedočkáme. Západná Európa nenávidí slovanské národy, a zároveň sa ich bojí. Možno aj preto ich ekonomicky decimuje.
A týchto ľudií voláme spojencami ? No, rovnako to bolo aj v minulosti a vždy platilo – vy ste naši spojenci, ale my sme vašimi spojencami len vtedy, ak sa nám to vyplatí. A preto nie je témou slovanský holokaust, ani náhrada škôd, ktoré boli Slovanom spôsobené.