Život prináša nielen rôzne prekvapenia, ale často rozdáva j nečakané facky. Tá posledná pľaskla na ctenom zvukovode istého občana, ktorý si veľmi rýchlo osvojil rétoriku diplomovaného alkoholika, a tvrdil, že komunistické králikárne sú najväčšou jazvou odchádzajúcej doby …
Vtedy bol hrdý, dôstojný a tí, čo sme hovorili, že opatrne a s rozumom sme boli kadečím … no neveľmi honosným, označení. Na meno nám akosi nevedel prísť dlhé roky, ba občas som mal pocit, že chodieva aj do diskusií na môj blog a skúša provokovať … ale to bol možno naozaj len pocit, nič viac.
Isté je, že včera ráno pred domom som už videl niekoho iného. Zmizol hrdý a arogantný “ inťelektuáľ „, zmizol jeho bezočivý úsmev a drzé pripomienky. Ostal – zlomený človek. Bez vlastného bývania, s dvanásťhodinovými dennými smenami, majiteľom firmy, ktorý platí – desať hodín, a aj to akosi mizerne … hoci ľudia denne lopotia v pote svojho tela.
Pristúpil a bolo zjavné, že už ma nepozná … nepamätá. Čítal inzerát na predaj bytu, tak by sa chcel informovať. No, byt síce nepredávam, len zastupujem majiteľov, ktorí sú dlhodobo v zahraničí (kde ich vyhnala vlasť a zlodeji, ktorí ju vyciciavajú ako ovady do poslednej kvapky), takže – nech si pozrie. Niektorých ľudí si človek pamätá do konca života, takže sotva povedal, ako sa volá – hneď som vedel, koho mám pred sebou.
Byt obzrel, páčil sa mu … aj by ho chcel, no hneď začal horekovať, ako ceny bytov vzrástli a ľudia dnes pýtajú tisíce či desaťtisíce eur za to, čo predtým stálo tisíce či desaťtisíce korún … doba je zlá, hovorím mu … a často na ňu doplatia najviac tí, ktorí iných súdili za – opatrnosť.
Nič nepovedal, asi si svoj výrok nepamätal. Veď je to polstoročný byt a toľké peniaze pýtajú, opäť zašemotil nepokojne, ba až zlostne. Ponuka je široká, hovorím – netreba brať, keď sa drahé zdá. Kdeže široká ponuka, ihneď odpovedal … však tu sa nič nestavia, a tam, kde sa stavia, stojí všetko veľmi veľa … aj okolo stotisíc. Ale tu sa nestavia a na veľké meto nemá … čo je to za štát ? Vybuchol a bezradne stál. Bolo vidieť, že byt sa mu zdá drahý, no asi nemá na výber a potrebuje niečo v dohľadnom čase kúpiť …
No … ja teda neviem, ale ja by som do králikárne nešiel … opatrne som nadškrkol. Postavil by som si dom … a odkiaľ mám vziať na pozemok, však aj na tento byt sotva získam hypotéku, už mám svoje roky … ehm … nad ľudským trápením sa netreba smiať, aj keď tento človiečik by si to možno aj zaslúžil. Pretože v inom čase sa on smial z ľudí, ktorí nemali dobrý pocit z toho, kam doba a spoločnosť speje, ba dokonca ich aj za hlupákov mal.
Chvíľu zamyslene stál, a potom prehodil, že teda – ako sa bude ďalej postupovať, má záujem … rečiem, zavolám majiteľom a oni povedia, čo a ako. Nechajte telefónne číslo, a zavolám vám.
Číslo nechal a pomaličky sa odšuchtal smerom do mesta. Pešo … on, ktorý kedysi ani nohy nedvihol, ak sa niekde nedalo dostať autom. On, ktorý tvrdil, že radšej smrť než život rodičov v králikárni. “ Inťeligent “ …
Pýcha predchádza pád, dnes mu je aj polstoročná králikáreň – dobrá.