Kedysi to bola absurdná “ štúdia “ o niečom, čo bolo odvrhnuté, ako zlé, nesprávne … presnejšie by sa dalo povedať, že to bolo dielo ľudkov, ktorí chceli iných presvedčiť, že stoja na správnej strane, sú spoľahliví a určite nie sú žiadne dôvody na ich odvolanie, či uvrhnutie do zabudnutia. Pretože obsahovo uvedené dielo nestálo ani za tú česť, aby poslúžilo na očistu istej časti tela po vykonaní potreby ….
Problémom však je, že v súčasnosti neustále žijeme v kríze, ktorá sa predlžuje a nevidieť jej konca-kraja. Vlastne začala v dobe, keď treťotriedny ekonóm sa mohol pokojne dostať do riadenia financií štátu, a nikoho nezaujímalo, že nevie riadiť ani sám seba. Stačilo stranícke pozadie a bolo … niekedy vtedy sa začala šíriť myšlienka o potrebe vyrovnania cien, nastavenia pravidiel trhovej ekonomiky (nech prežije len to, čo je zdravé a nepotrebuje pomoc či podporu štátu), a spolu s touto myšlienkou sa šírila aj iná idea – ceny rásť môžu, ale platy nie, pretože by sa mohla roztočiť inflačná špirála.
Sprostosť ako voda v prútenom koši, pretože … podstatou inflácie je zníženie kúpnej sily peňazí … a teda inflačná špirála sa roztáčala rastom cien, ktorý vlastne viedol k zníženiu kúpnej sily obyvateľstva. Neskôr sa ukázalo, že aj trhová ekonomika je vlastne blud, pretože myšlienka – staraj sa o seba a nepýtaj – sa uplatňovala len tam, kde nešlo o záujmy štátu a spriaznených skupín. Prvou lastovičkou, ktorá ukázala, že noví mocipáni sú vlastne volení podvodníci, bolo ozdravenie bánk, ktoré veselo a bez preverenia situácie rozdávali úvery – neraz miliónové – a následne ich odpisovali ako straty. Niekde tu majú korene aj dnešné “ nedotknuteľné “ skupiny, prepojené na politické strany. Namiesto uplatnenia prirodzeného pravidla trhu – teda krachu bánk v dôsledku ich nezodpovedného podnikania – sa zobrali úspory z dôchodkových účtov, banky sa „ozdravili “ za peniaze daňových poplatníkov tejto krajiny, a následne – rozpredali do zahraničia. Dodnes nikto verejne nepovedal, či sa aspoň vrátili požičané peniaze do systému, ale súdiac podľa mlčania politikov pri tejto otázke – odpoveď znie jasne – nevrátili.
O čosi neskôr dostala trhová ekonomika, modla ekonomických analfabetov, ďalšiu facku – napriek myšlienke, že každý má ísť na svoj účet, začali sa verejné financie rozdávať každému, kto bol ochotný niečo priniesť na Slovensko v pozícii tzv. investora. Dnes je stav, že na Slovensko chodia výhradne len investori, ktorých si štát kúpi, alebo to povedzme otvorene – podplatí.
Slovensko sa dostalo do absurdnej situácie – dotovať zo štátnej pokladne slovenské (štátne) podniky je dodnes pokladané za komunistickú zvrhlosť, dotovať zahraničných špekulantov a podvodníkov je symbolom modernej doby. V slušnej spoločnosti sa podobné postupy označujú za “ ekonomickú vlastizradu „, ale my už desaťročia žijeme mimo slušnej spoločnosti.
Najväčšiu facku sme si dali sami, keď sme nielen rozpredali banky, zachránené z našich úspor, ale dokonca sme zásluhou našich volených zástupcov podpísali záväzok, že budeme prispievať aj na záchranu iných bánk, zahraničných – ktoré riadili špekulanti a podvodníci, prepojení na vysoké politické kruhy – takže je úplne jasné, z akých zdrojov sa financovali (nielen) na Slovensku honosné kampane, a prečo politické strany nekrachujú, hoci majú nesplatiteľné dlhy.
Podstata pretrvávajúcej finančnej krízy v Európe sa dá pomenovať jednoducho – trhový systém je blud, pretože máme inštitúcie, ktoré nesmú skrachovať, ak nechceme, aby sa starý kontinent ocitol vo víre nepokojov a občianskych vojen. Málo národov má slovenskú “ holú.ičiu “ mentalitu, a sotva by dokázali pokojne akceptovať fakt, že ich volené reprezentácie v spolupráci s bankármi dlhé desaťročia pokojne a bezuzdne okrádali. A vlastne dodnes – okrádajú. Úplnou fraškou je súčasné vedenie v Bruseli, kde sa vajatajú nevzdelanec s korupčníkom … a nikomu to zjavne nevadí. Otázkou je, koľko a kto dostal, aby sa títo ľudia dostali k moci … hoci, zlé jazyky hovoria, že svoje funkcie dostali práve preto, lebo sú – sprostí. No, občas sa aj somár má dobre, ak ho dobre kŕmia.
Žiť vyše štvrťstoročia v kríze (pretože už “ tatíček “ Klaus spieval “ penízky nejsou a nebudou „), to chce poriadne hrubú kožu a veľa hlupákov. Len hlupák toľké roky drie za žobračenky, uťahuje opasok sebe i rodine, a hocí vidí všeobecný úpadok vo všetkých oblastiach života, namýšľa si – budem sa mať lepšie. Iste, aj odsúdenec pri ceste na popravisko verí do poslednej chvíle, že zazvoní povestný “ červený “ telefón – a prežije.
Takže aj my raz budeme ( možno ) písať poučenie z krízového vývoja, a netreba dlhé reči, stačila by aj jedna veta – ak chceš slušne a pokojne žiť, zlodejov a podvodníkov – nevoliť.