Ktosi mi povedal, že denne robí len chyby, ale každý deň končí úspešne, pretože urobí – jednu dobrú vec či rozhodnutie
Neviem, ale roky žijem v presvedčení, že aj život je svojím spôsobom – umenie. Umenie prežitia vlastnej nedokonalosti, a hlavne vecí, ktoré sa – nepodarili, alebo nesplnili. Pravdou je, že mnoho vecí sa mi nepodarilo, niektoré mrzeli viac – iné menej. Vždy ma viac mrzelo to, kde som mal pochybnosť o tom, koľko som do splnenia svojej predstavy vložil – či už práce, snahy, času – ako to, čo som robil naplno a napriek tomu – nevyšlo.
Venoval som svojho času rok úsilia budovaniu firmy, z ktorej som nakoniec musel odísť. Vtedajší šéf mi pri odchode šplechol do očí, že svet sa nezrúti, ak odídem – ale nikto mu nebude hovoriť, ako má viesť svoju firmu. Asi už nikdy som sa necítil tak zle, ako vtedy pri svojom odchode. Ani vážne ochorenie, ktoré ma neskôr postihlo a sotva som ho “ rozchodil „, ma nezlomilo tak, ako odchod z firmy, v ktorej som bol šťastný počas každého dňa, každej hodiny ba i minúty, ktoré som tam strávil – aj napriek mnohým problémom a nedorozumeniam. Prišla však chvíľa, kedy som musel pochopiť, že nech budem robiť čokoľvek – nikdy sa neposuniem vpred, pretože mi chýbalo pre úspech to najpodstatnejšie – podpora šéfa. Nebol som pätolízač … a on zase nemal rád ľudí, ktorí si veci robili po svojom, a nič na tom nemenil ani prospech, ktorý z toho firma mala. Radšej zniesol nižšie príjmy, než rastúci zisk a ľudí – ktorí sa neklaňali jeho dokonalosti. A tak som vtedy musel odísť.
Obaja sme mali pravdu – ja v tom, že ak sa veci robia polovičato, skôr či neskôr príde koniec … a on v tom, že svet sa nezrútil – napokon, denne skončia stovky, možno tisíce firiem. Ale dodnes mi je ľúto, že to tak skončilo a kladiem si otázku, či som naozaj urobil všetko, aby to bolo inak. Už nikdy som nemal pocit, že niekde patrím – proste som s niečím zrástol.
Nech robíme čokoľvek, vždy je to o chybách a nás – ako sa s nimi vyrovnáme. Nemám rád ľudí, ktorým stačí priemernosť. Nemám rád ľudí, bažiacich po moci a peniazoch. Iste, aj ja mám peniaze rád – no ako prostriedok, nie ako cieľ. Raz sa ma opýtali, či by som nechcel zarábať tisíce eur … mať všetok dostupný luxus, o ktorom sa dá snívať … vtedy som sa zasmial a konštatoval, že mám všetko – čo sa za peniaze kúpiť nedá, a peniaze samotné mi občas (ako každému) pochybia, ale viem s tým žiť. Možno – pred dvadsiatimi rokmi by som sa cítil inak – ale to bolo už dávno, a odišlo to úplne rovnako, ako aj mladé a pochabé roky.
Život ma naučil mnohému, no jedno je najdôležitejšie – žiť. Prestať sa naháňať za tým, čo k nemu vlastne ani netreba, a často je to len snahou o potvrdenie akéhosi statusu … čím sa život aj tak nezlepší, pretože vás ľudia – buď nenávidia, že sa máte viditeľne lepšie než oni, alebo si s radosťou do vás kopnú, ak sa vám niečo nepodarí. Nikdy nezabudnem, ako sused kedysi vyskakoval, že si to so mnou vybaví – a to len preto, že som chcel, aby si plnil povinnosti, úplne bežné pre iných ľudí. S penou na ústach mi hovoril, koho a kde pozná … a vraj ešte budem ľutovať.
Vtedy som sa len zasmial a nechal všetko času … dnes chodí po ulici zhrbený pod ťarchou nahromadených problémov, a jeho pýcha sa váľa niekde v prachu … pominuli peniaze, vplyvní priatelia a ostal – len on …
Čo s takým životom, keď ostane človek – sám ? Vtedy sa naplno ukáže, ako naozaj žil … vtedy sa naplno ukáže, ako povrchne žil a koľko času stratil v naháňačke za niečím, čo vlastne nemá zmysel.
Raz mi vytkli, že sa neviem vžiť do situácie človeka, ktorý drie dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni a sotva vyžije. Majú pravdu – neviem. Nemôžem, pretože predstava, že niekto môže takýmto (doslova brutálnym) spôsobom zdierať ľudí, je tak hnusná – doslova sa mi dvíha žalúdok. Najhoršie na tom všetkom je, že mnohí ľudia pokladajú tento zvrátený spôsob života za normálny, za akýsi symbol slobody, demokracie a nezávislosti. A nakoniec sa divia, prečo stoja pred rozvodovým súdom … teda v lepšom prípade, pretože mnohí svoju chybu nikdy nespoznajú, keďže oni môžu byť k sebe ignoranti, ale zdravie – je len jedno.
Predstava, že niekto má v tridsiatke za sebou dva infarkty a jednu mozgovú príhodu – a to všetko len kvôli absurdnej honba za mamonom, je naozaj desivá. Radšej budem kopiť chybu za chybou, a občas sa radovať z ojedinelého úspechu … pretože vlastná nedokonalosť sa prežiť dá …