Opustenými ulicami mesta pomaly šmatle stará tetka. Každú chvíľu zastavuje, oddychuje, jej dych je ťažký a sipľavý. Naveľa prichádza k domu, otvára zhrdzavenú bráničku a sťažka vystupuje pár schodíkmi ku dverám. Otvára ich a zatuchnutou chodbou prechádza do kuchyne … kde ju čaká štedro prestretý stôl. Okolo stola sú rozostavené stoličky, pred každou je prestreté … tanier a príbor. V strede stola misa s jedlom od výmyslu sveta … tetka si sadá a bez okolkov berie rovno celú misu, a veľkou lyžicou si naberá priamo z nej. Ostatní sa pozerajú a sem-tam si opatrne kúsok zobnú … tetka odchádza od stola prejedená, spolustolovníci skôr hladní … pozrie na nich a hovorí – “ … 
no nie je vám so mnou fajn ??? „
Aj v týchto dňoch sa nás snažia presvedčiť, ako sa máme dobre, hoci kŕmime nenažratú tetku a jej pár vyvolených. Máme sa vraj dobre aj napriek tomu, že vyvolení nemusia na rozdiel od nás rešpektovať pravidlá, a podľa názoru tetky majú prirodzený nárok na našu solidaritu, ak okrádaním iných vytvoria kritickú situáciu.
Ak odmietneme byť podľa predstáv starej tetky, ihneď je naše správanie neprijateľné, a hodné odsúdenia. Pretože len zásluhou starej tetky sme dnes v Európe, a na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že sme v Európe boli dávno predtým, než sa stará tetka – narodila. Podľa nej to, čo bolo predtým – neplatí.
Iste, veľa zla spôsobia aj domáci milenci obstarožnej tetky, ktorý za pohľad na obnažené lýtko, popretkávané kŕčovými žilami, by predali aj vlastné deti do otroctva. Úprimne povediac, ani sa im veľmi nedivím, lebo si neviem predstaviť osôbku, ktorá by o podobné kreatúry javila záujem, pokiaľ teda nie je jej jediným životným cieľom “ pohodlie v slzavom mercedesovom údolí „. Neustále nám opakujú, ako všetci obstarožnú pani milujú, a možno by sme aj tomu verili, keby nemuseli pri jej návšteve vyprázdniť ulice miest, povolať špeciálne jednotky a obkolesiť ju toľkými policajtmi, že ju sotva spoza nich vidieť. Zdá sa, že láska k starej tetke je tak vrelá a nekonečná, až má z nej strach … neviem, ale v detstve mi hovorili, že nikto sa nemusí báť prejavu vďaky za dobro, ktoré iným preukázal … jedine vtedy, že ním poskytnuté dobro pokladajú ostatní za niečo … úplne iné. Ktovie …
Čakám na starý, vŕzgajúci výťah a mlčky pozerám na dvere bytu starej tetky … a potichu si v mysli premietam, ako hlboko musí človek klesnúť, aby sa podlizoval a prosil o odrobinky zo stola, ktorý sám zaplatil …