Ak sa chceme baviť o tom, prečo je požiadavka sťahovania za prácou absurdná, musíme najprv poznať podmienky, ktoré ovplyvňujú bytovú politiku v krajinách EÚ. Jednou z jej súčastí je tzv. sociálne bývanie, teda zaistenie strechy nad hlavou pre skupiny obyvateľstva, ktoré nie sú schopné naplnenia tejto potreby vlastnými silami. Príkladom môže byť napríklad Rakúsko, viac si prečítajte v priloženom dokumente.
Ako to dnes funguje na Slovensku ? S ojedinelými výnimkami (napríklad Turčianske Teplice), to jednoducho – nefunguje. Bytová politika a všetko, čo s tým súviselo, sa rozpadlo po roku 1990. Nehovoriac o tom, že aj pri regulovanom nájomnom by ceny za nájom skončili niekde na úrovni 3 – 4 € / m², takže napríklad dvojizbový byt s plochou 62 m² by po prepočte vyšiel na sumu medzi 186 – 248 € mesačne. Pre zaujímavosť, splátka hypotéky za rovnaký byt, ktorý si kúpil sused – činí 162 € mesačne. Poplatky, spojené s prevádzkou a údržbou bytu sa zmestia do 53 € mesačne, čiže každý mesiac dá do (svojho) bytu 215 € (približne). Podotknem na okraj, hovorím o lokalite Krupina a staršom byte, ktorý má už dnes vyše polstoročie za sebou.
Pozrime sa na slovenské príjmy
A konkrétne najprv na dôchodky, kde môžem vychádzať z oficiálnych správ, a potom na mzdy v Krupine, kde môžem vychádzať zo skúsenosti. V roku 2012 podľa analýzy dôchodkov, ktorú vypracoval Inštitút pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív poberalo až 50% dôchodcov nižší dôchodok, než priemerný. A z tejto skupiny dôchodcov bolo až 76% dôchodkov pod hranicou chudoby – teda sumou 346 € mesačne.
Mzdy v Krupine môžem charakterizovať jednoducho – ak nebudem brať do úvahy verejné a štátne inštitúcie, ktoré sa riadia osobitnými predpismi, nepoznám v regióne viac ako štyri spoločnosti, ktoré vyplácajú mzdy vyššie ako 550 € mesačne. Ostatní sa obvykle pohybujú na hranici minimálnej mzdy, a občas kde-tu niečo priplatia. Nie je to však forma, ktorá by sa dala označiť za pravidelnú.
Skúsme sa zamyslieť
Predstavme si, že niekto žije v sociálnom byte (pretože polstoročný byt sa už v podstate inak nazvať nedá), kde platí nájomné podľa minimálneho výpočtu, teda 186 €. A uvažujme, že v tejto sume je zahrnuté všetko, teda aj výdavky na dodávky služieb, energií a správu. Dôchodcovi ostane v prípade vyššie spomínaného najnižšieho dôchodku 160 € na ostatné výdavky, mimo bývania. Teda stravu, ošatenie, lieky a ostatné potreby. Pre zaujímavosť, naša babka má práve najnižší dôchodok, ale len za lieky zaplatí mesačne 48,60 €. Ak však počítame, že dôchodca má šťastie a je zdravý, ostane mu na jeden deň – 5 €. Babke ostáva na deň – 3,71 €.
U zamestnaného je to o čosi lepšie, ale tiež žiadne víťazstvo. Ak berieme do úvahy, že má ženu, povedzme jedno dieťa … tak je na tom naozaj lepšie len v prípade, že majú prácu obaja, ale vyhliadky do budúcnosti sú biedne – hlavne pri pohľade na vývoj dôchodkov.
Všetci sa nemôžu odsťahovať …
V prípade našej rodiny máme šťastie – príjmy máme vyššie, než je slovenský priemer. No na druhej strane opatrujeme dvoch ľudí s vážnymi zdravotnými problémami, čo si vyžaduje nielen čas, ale aj vyššie výdavky. Ak by sme stratili prácu, aj keby sme chceli, nemôžeme za novou prácou cestovať. A prenájom by nás pomaly a isto zruinoval. No aj napriek slušným príjmom, ktoré máme, často nám výraznou mierou pomáha fakt, že jeden byt môžeme prenajímať. Môžeme povedať, že žijeme slušne a nič nám nechýba, no rozhodne nežijeme nad pomery. Neviem si predstaviť, že naše výdavky by sme mali kryť zo mzdy, ktorá je bežná v regióne.
Práca
Mali sme mliekárne, poľnohospodárske družstvá … dnes je tu jedna spoločnosť s dosť pochybnými praktikami (rozdávajú pokuty napríklad ženám za “ pričasté “ návštevy toalety), niekoľko súkromných firiem, pár obchodov a živnostníkov – ktorí viac bojujú o prežitie, než slušne žijú. Čoraz viac pribúda ľudí, odkázaných na pomoc iných, keďže dieťa do rodiny je v prípade mladých často luxusom, ktorý musia odkladať – na neskôr.
Cestovanie za prácou ? Ale iste, nájdu sa ľudia, ktorí pracujú napríklad v Rakúsku. Keď prídu domov (raz za pár mesiacov), prinesú peniaze, ktoré zďaleka nezodpovedajú tomu, ako musia žiť – ba neraz sa stane, že aj keď si doslova odtrhnú od úst, výsledkom je suma, ktorú by dostali aj doma. Rozdiel je len v tom, že sú preč od rodiny … a ich situácia sa napriek snahe nezlepšuje.
Čo drží väčšinu nad vodou ?
V regióne, ktorý poznám – vlastná produkcia. Obyvatelia si vedia uspokojiť niektoré potreby uspokojiť z vlastnej, domácej produkcie. Jedná sa najmä o zeleninu, ovocie, chov hydiny, prípadne prasiec. Nebolo by to možné, ak by nemali vlastné domy. A aj tak je to neraz spojené s komplikáciami, pretože dnes majú niektorí susedia citlivejšie “ nošteky „, a tak sa občas riešia sťažnosti na nepríjemnosti (zápach), spojené s chovom – najmä prasiec.
Bytová politika v minulosti a dnes
Niektoré štatistiky uvádzajú, že na Slovensku pribudlo od roku 2003 približne 27 000 nájomných bytov. Dnes sa odhaduje, že k uspokojeniu nevyhnutných potrieb chýba okolo päťtisíc bytov. Ak sa aj nové byty stavajú, obvykle sú nedostupné pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Vlastníci nepôjdu proti svojim záujmom, a nebudú prenajímať byty za úhrady, ktoré im nepokryjú náklady, spojené s výstavbou a prevádzkovými nákladmi. Menšie mestá a obce zase nedisponujú prostriedkami na realizáciu výstavby.
V minulosti sa to riešilo inak. Existoval presný a záväzný plán rozvoja. Výstavba bytov sa riešila komplexne, sídliská disponovali po ukončení výstavby aj potrebným vybavením, najmä zariadeniami pre deti (jasle, škôlky a školy), obchodmi, zdravotnými strediskami a inými, súvisiacimi službami. Do výstavby bytov boli zapojené aj štátne podniky, ktoré si prispievali podľa svojich možností a potrieb. Poľnohospodárske družstvá disponovali prostriedkami, ktoré im umožňovali výstavbu vlastných bytoviek. Dokázali si ich nielen postaviť, ale aj spravovať a udržiavať.
Koncepcia bytovej politiky na Slovensku ? Zabudnite …
Sľuby, sľuby a ešte raz sľuby. Občas sa nejaká samospráva vzoprie, vykašle na štát a stranícku mafiu, a v rámci vlastných možností realizuje výstavbu. Lenže – pokiaľ sa nedostane práca späť do regiónov, kde sú hladové doliny, nič sa nevyrieši. Všetko so všetkým súvisí … investori poznajú Slovensko po hranice bývalého Západoslovenského kraja. Ďalej – skoro nič. Výhody dostávajú z vrecka všetkých daňových poplatníkov, ale reálny prospech má len necelá tretina Slovenska. Navyše, počet vytvorených pracovných miest zďaleka nezodpovedá nákladom, ktoré sú s nimi spojené. V 40.rokoch by sa podobná politika vlád označila slovami – zbabelá a kolaborantská. Vtedy s fašistickým Nemeckom, dnes s Bruselom. Rozdiely sú len v rétorike politikov a metódach.
Sťahovanie za prácou a neochota ľudí
Výhovorky na neochotu ľudí, sťahovať sa za prácou – majú len zakryť neschopnosť dnešných elít k riadeniu štátu a cielenému budovaniu nezávislej ekonomiky. Sťahovanie za prácou nie je riešením, pretože priamym následkom budú opustené a doslova vyľudnené regióny Slovenska. Nehovoriac o tom, že sa zahrávame s ohňom, ak ignorujeme nevyhnutnú potrebu potravinovej sebestačnosti, ktorá je aj základom bezpečnosti štátu a jeho odolnosti voči vonkajšiemu nátlaku. Len rozbitie poľnohospodárstva prinieslo vyše tristotisíc nezamestnaných. Ak budeme pokladať za priemernú trojčlennú rodinu, tak o zdroj obživy prišiel skoro milión ľudí. Skúsme sa zamyslieť, o koľko financií prišla štátna pokladňa v dôsledku výpadku daní a poplatkov, či potreby vyplácania sociálnych dávok – a skončíme pri miliardových škodách, za ktoré nebol nikto a nikdy potrestaný. Množstvo ľudí odišlo do zahraničia, a svojimi daňami prispievajú na rozvoj iných krajín. Iní sú namiesto prínosu – príťažou.
V posledných rokoch sa odhadovalo, že každý rok opustí Slovensko kvôli nedostatku práce približne 30 000 ľudí. Množstvo ľudí odchádza do zahraničia pracovať aj krátkodobo, čo je však opäť strata pre štátny rozpočet. Napríklad v roku 2007 sa odhadoval tento počet na 177 tis. ľudí, ktorí krátkodobo opustili Slovensko a odišli za prácou. Avšak presná štatistika, ktorá by uviedla, koľkí následne v zahraničí ostali, a koľkí sa vrátili – neexistuje.
Sťahovanie za prácou je zvrátená myšlienka, ktorá sa raz kruto vypomstí Slovensku. Môžeme skončiť ako susedná Česká republika, ktorá mala podobný prístup, a dnes musí pracovnú silu dovážať – čo je spojené s ďalšími stratami. Navyše – mať vlastné bývanie je úplne prirodzenou potrebou každého človeka.
Na záver len poznámka – v rámci rodiny prenajímame byt. Keď sa uvoľnil po bývalom nájomníkovi, mali sme toľko záujemcov, že by sme dokázali prenajať aj celú ulicu, na ktorej je približne osemdesiat bytov. No žiadny zo záujemcov neplánoval žiť v prenájme dlhodobo, každý to berie len ako prestupnú stanicu k vlastnému bývaniu – však prečo by niekto platil stovky eur za cudzie, keď môže rovnako platiť – aj za vlastné ? Prenájom je výhodnou alternatívou len pre bohatých a lenivých … a tých nie je na Slovensku tak veľa …