Sloboda prejavu ? Nedajte sa vysmiať . ..

5. októbra 2016, cudzinec, Nezaradené

Komu vadia najviac anonymní autori blogov či diskusných príspevkov ? 

Nie, nebudem hľadať odpoveď na túto otázku, ale sa skôr zameriam na to, prečo mnohí nepoužívajú v diskusiách vlastnú identitu. Napokon, nie je to fenomén diskusií a blogov, tento jav sa objavuje aj na sociálnych sieťach, no často má oveľa prozaickejšie dôvody, než údajne beztrestné štekanie na oponentov. Pretože – nič neostane bez trestu, dokonca ani prejav názoru, ak je v rozpore s názormi určitej skupiny ľudí.

Kamarát stratil prácu v roku 1993, bývalá kolegyňa o šesť rokov neskôr. Obaja prišli o prácu v dôsledku reorganizácie zamestnávateľa, čo bola svojho času populárna forma, ako sa zbaviť nežiadúcich ľudí a vyhnúť sa prípadným právnym postihom. Dochádzalo k tomu najčastejšie pri zmene vládnej garnitúry, pričom doslova besnenie sa rozpútalo po nástupe prvej vlády pána Korektného, ktorého metódy je škoda komentovať. Napokon, neskôr za odlišné názory či bezočivé pokusy o súťaženie s jeho Božskosťou vyhadzoval zo svojej strany aj tých, ktorí mu predtým pri niečom podobnom asistovali.

Sloboda prejavu ? Nedajte sa vysmiať …

Nič podobné neexistuje. Oficiálne a zdanlivo sa javí, že si môžete povedať či napísať čokoľvek. Nemýľte sa však – ak začnete na ulici vybľakovať o niekom, že je zlodej, chrapúň a podvodník, tak na rozdiel od poslancov môžete a s veľkou pravdepodobnosťou budete čeliť vážnym právnym následkom. Záleží len na tom, kto vás bude počuť a kto vás pôjde iniciatívne natrieť – tak to už na Slovensku chodí. Nehovoriac o tom, že množstvo ľudí (hlavne vo významnejších funkciách) má svoje pracovné či iné zmluvy postavené tak, že im priamo zakazujú účasť na niektorých aktivitách – či už sú to sociálne siete, alebo rôzne diskusie. Nie, často vám to nikto otvorene neuvedie v zmluve – zakazuje sa  – len tam máte napísané, že niektoré aktivity podliehajú povinnosti oznámiť zamestnávateľovi a mať jeho súhlas. Všetko sa to skrýva pod honosným slovným spojením – zamestnanec je povinný konať tak, aby svojím konaním nepoškodil povesť a záujmy spoločnosti – a pod túto formuláciu vopcháte v prípade potreby naozaj … skoro všetko. Sám som sa kedysi súdil o neplatnosť výpovede a doplatil na vyššie uvedenú formuláciu, ktorá je tak ohybná, že ju natiahnete na čokoľvek.

Dnes mám zmluvu, ktorej obsah je rozložený na sedem strán formátu A4 a k tomu ešte ďalších päť dodatkov. Sú tam moje povinnosti rozpísané do najmenších detailov, práva radšej nebudem spomínať, pretože tie tvoria desať riadkov, aj to nie celých. Keď som prvý raz čítal zmluvu, napadlo ma, čo tam asi ešte chýba … zrejme len to, ktorou rukou mám otvárať dvere, utierať si zadok a bolo by to naozaj dokonalé. A to už nespomínam, že za každé (aj najmenšie odchýlky) od povinností, uvedených v zmluve, môžem čeliť nielen ukončeniu zmluvy, ale aj nemalej pokute.

Takže a čo teraz ? Čušať alebo písať pod peudonymom ?

Žiadne riešenie nie je dokonalé. Čušať sa človeku nechce … a stratiť zdroj príjmu, to tiež veľmi nie. Tým skôr, že poznám aj ľudí, ktorí stratili prácu za porušenie (nepísaných) pravidiel – napríklad sa zúčastnili nejakého protestu, ktorý ani nesúvisel s činnosťou ich zamestnávateľa a napriek tomu boli vo vhodnej chvíli na čele radu ľudí, ktorých sa treba zbaviť. Vedeli – prečo – ale nemohli s tým vôbec nič robiť, nemali dôkazy ani svedkov. Teda – svedkovia by aj boli, ale nebol nikto, kto by bol ochotný riskovať príjem a svedčiť v prospech kolegu, ktorý vlastne neurobil nič zlé – len povedal svoj názor, či ho prejavil iným spôsobom.

Tak to už na Slovensku chodí … a komu najviac vadí anonymita ? Práskačom a podliakom … neraz práve tým, ktorí často sami vystupujú anonymne a rozosievajú rôzne provokácie, aby uspokojili … (nech si každý doplní sám, čo ho napadne) …

Tým skôr, že dnes je spoločnosť tak rozdelená, že stačí kritickejšie slovo či pohľad – napríklad na správanie opozície – a ihneď sa rozoštekajú primitívne existencie, ktoré vám nadávajú do ficoidov, a podobne … nevie to poriadne čítať a písať, obvykle ani nerozumie tomu, čo číta … ale provokuje, útočí a prekrúca – o tom je dnešný svet, nielen Slovensko …