Krajiny, kde si premiér zvolil prezidenta …
Politik, ktorý počas svojho nástupu do funkcie prezidenta vyhlásil, že amnestiu neudelí, pretože by to nebolo férové a slušné voči obetiam trestných činov. O čosi neskôr ju pod falošnou zámienkou udelil vlastnému synovi …
Politik, ktorý konštatoval, že bolo správne uprieť občanom Československa (ústavné) právo na vyjadrenie, či si želajú pokračovanie federácie alebo jej rozdelenie …
Politik, ktorý zaviedol prax amnestií pre privilegovaných, ktorou začala éra, kde je vážnejším zločinom krádež kukurice, ako zabitie človeka autom …
Politik, ktorý sa stal symbolom boja proti mečiarizmu …
Politik, ktorému dnes stavajú médiá pomník, ktorí si vôbec nezaslúži …
V Spojených štátoch majú jeden termín – polepšení kajúcnici. Do tejto skupiny patria ľudia, ktorí sa v istej chvíli vzopreli zlu a postavili na stranu zákona (obvykle len preto, aby sa vyhli vysokým trestom za svoje zásluhy z minulosti)
Bol M.Kováč polepšeným kajúcnikom, ktorý si uvedomil, čo symbolizuje V.Mečiar a jeho politika ? Skúsme sa na to pozrieť prostredníctvom ústavného zákona č.327/1991 Z.z., alebo zákona o referende, ktorý v článku 1 odst. 2 hovoril
O návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo Slovenskej republiky z Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky môže rozhodnúť len referendum
Nie je žiadnym tajomstvom, že k odstráneniu vyššie citovaného ústavného balvanu, ktorý stál v ceste k naplneniu ambícií V.Mečiara, prispel významným dielom práve M.Kováč, ako najvyšší predstaviteľ vtedajšieho federálneho zhromaždenia. Zlé jazyky vtedy hovorili, že tak konal na základe vzájomnej dohody, kde mal byť Mečiar najvyšším výkonným činiteľom samostatného štátu – teda premiérom – a M.Kováč mal byť najvyšším ústavným činiteľom – teda prezidentom. Stalo sa … prvý získal postavenie, o ktorom nemohol v rámci federácie ani snívať, a druhý získal reprezentatívnu funkciu, v ktorej sa mohol nezmazateľným písmom zapísať do dejín. Nejaké občianske či ústavné práva vtedy nezaujímali nikoho.
Kto čím bojuje, tým nakoniec aj padne
Asi nikto už dnes nedá odpoveď na otázku, čo bolo príčinou rozchodu s Mečiarom. Kto by si však pomyslel, že pošliapanie ústavných práv občanov rozdelenej federácie sa tak rýchlo vypomstí jednému z architektov rozdelenia – prvému prezidentovi nového, samostatného Slovenska. Dodnes nie je jasné, prečo niekto komplikovane organizoval únos syna prezidenta, keď stačilo realizovať platný medzinárodný zatykač. Všetko ostatné bolo okolo kauzy Technopol len fraškou. Najprv prišla amnestia, udelená prezidentom vlastnému synovi, o čosi neskôr, po skončení jeho funkčného obdobia nasledovala iná, udelená zastupujúcim prezidentom ľuďom, ktorí boli podozriví z prípravy a realizácie únosu. Nasledovala už len fraška, začínajúca reťazou návrhov na zrušenie jednej z amnestií (hoci sa obe priamo týkali rovnakej kauzy), o čosi neskôr nasledovaná účelovou právnou úpravou v právomociach prezidenta, kde sa udelenie amnestie stalo záležitosťou pre horných desaťtisíc.
Vyhlásenie štátneho smútku a prípravu štátneho pohrebu … chápem
Predsa len sa treba poďakovať politikovi, ktorého zásluhou sa dostali k moci ľudia, ktorí by o tom v prípade federácie nemohli uvažovať. Či už to bol Mečiar, alebo jeho neskorší nástupcovia. Pre ostatných ľudí, teda občanov Slovenska, neurobil prvý prezident nič, čo by si zaslúžilo osobitnú pozornosť. Jeho súboj s bývalým spolubojovníkom Mečiarom nebol o hodnotách, ako sa to dnes snažia podsúvať médiá a rôzne persóny, ale len obyčajnou bitkou o moc a vplyv. Bez aktívnej pomoci Mečiara by sa M.Kováč nikdy nestal prezidentom, a naopak – Mečiar by nikdy nedostal do rúk tak rozsiahlu moc, aká mu padla k nohám zásluhou pomoci M.Kováča.
Absurdný obraz začiatkov samostatného Slovenska už len dokresľujú posledné odhalenia, ktoré poukazujú na to, že vládna moc v tých rokoch sa neštítila ani spolupráce s podsvetím, čo prinieslo nakoniec množstvo obetí … o ktorých sa možno ani nedozvieme. Kto chce glorifikovať osobnosť M.Kováča, nemal by zabúdať ani na tento fakt. Pretože aj na tomto mal svoj podiel. Len naivný človek môže veriť, že M.Kováč odhalil skutočný charakter V.Mečiara v poslednej chvíli …
Smrťou končí všetko … M.Kováč sa zapísal do dejín ako prvý prezident novodobého a samostatného Slovenska, čo už nikto a nikdy nezmení. To je však jediné, čo v súvislosti s jeho osobnosťou stojí za zmienku … a rozhodne nie je osobnosťou, ktorú by sme mali stavať pred verejnosťou do pozície morálneho vzoru … nech odpočíva v pokoji …