Určite nepremýšľam nad tým, čo sa deje kdesi na inom konci sveta, v rozvojových krajinách. Bude to asi tým, že žijem na Slovensku a nemám dlane, prebité klincami.
Nie, určite si nežijem zle. Nie som bohatý (ktosi mi raz ironicky povedal, že moje úspory by sa vošli do jeho peňaženky… asi ma chcel uraziť, smola … nevyšlo to), ale mám všetko, čo k životu potrebujem … a vlastne sa denne budím a večer zaspávam oveľa bohatší, než mnohí ľudia, ktorých kontá sú šesť-sedem či viacmiestne. Sú totiž veci, ktoré si človek nemôže kúpiť, ani v prípade, že by mal všetky peniaze sveta. Napríklad dobrú rodinu … či pokoj.
Iste, páčia sa mi autá … rád cestujem … rád vidím pekné ženy … ale nepotrebujem to pre pocit, že som niekto, alebo pre pocit akéhosi fajn života. Práca ma baví, kolegovia či podriadení sú tak, ako všade … niektorí by dokázali aj čelom biť o zem, iní by ma utopili v lyžičke vody, našťastie je tam dosť ľudí, pre ktorých sa vyplatí ráno vstať a niečo robiť … nie je to ani za máčny mak iné, ako inde na svete. Som spokojný so svojím životom ? Som … nemôže byť všetko dokonalé a nikdy ani nebude.
Ale nie som spokojný s tým, ako sa žije na Slovensku … v krajine, ktorá by mala byť vlasťou slovenského národa, teda všetkých bez ohľadu na to, k akej národnosti či etniku sa hlásia … no zatiaľ sa Slovensko ako vlasť správa (hlavne) k vagabundom či rôznym špekulantom.
Pretože mi vadilo, ak som kedysi musel stáť v rade na banány (keďže sa mi nechcelo čakať), ale oveľa viac mi vadí, keď vidím ľudí, ktorí musia denne bojovať o holé prežitie. Pritom sú poctiví, riadne pracujú (alebo si už svoje poctivo odpracovali), plnia si svoje povinnosti … a napriek tomu sa ich život nepodobá životu. Nedivím sa ich rozhodnutiu, koho nakoniec volia, ba nedivím sa ani tomu, že so svojou dôverou experimentujú a neraz ju prejavia ľuďom, o ktorých by som ani motyku – neoprel. Zúfalí ľudia robia zúfalé rozhodnutia, a na Slovensku je naozaj dosť ľudí, ktorí balansujú na hrane …
A radšej by som pracoval za štatisticky udávanú, priemernú mzdu za socializmu, a nepotkýnal sa o ľudí, ktorí nevedia, čo bude zajtra … než mal rovnakú mzdu v eurách, a denne videl babky v obchodoch, ako so žalostným výrazom v očiach uvažujú, či si kúpia banán, alebo pár koliesok šunky. A to mi raz sused vykričal, že máme päť áut a nevieme, ako žije obyčajný človek (čo mu o pár týždňov samozrejme nebránilo, aby si jedno z tých áut prišiel požičať a jazdil na ňom, kým mu jeho po havárii opravili). Nikto nepozerá na to, že za tých päť áut treba platiť rôzne poplatky … nikoho nezaujíma, že len jedno je nové a ostatné nám akosi ostali, pretože boli v príliš dobrom stave na svoj vek, aby sme ich predali za pár slivák (nielen) áčkovým špekulantom. Radšej budem mať rezervné auto pre seba, rodinu či kamarátov … je na tom niečo zlé ?
Ľudia často závidia, neraz aj to, čo vlastne nie je dôvod závidieť …a rovnako nikto a nikdy nezávidí robotu … ani zodpovednosť.
Darujem cukrovku … nechcete ? Nie, tú mi nezávidí nikto, naopak mnohí si poza chrbát mädlia dlane “ tak mu treba “ … Pre mňa je najväčšou hodnotou rodina a jej pokoj. A to sa nedá vyvážiť ničím … ani peniazmi, ani honorom funkcií …
Kedysi bola najvyššou hodnotou aj pre štát … dnes už nie je. Dnes je rodina nepriateľom štátu.
Neveríte ? Tak si položte jednoduchú otázku – ako sa štát zachová, ak sa narodí dieťa manželom, a ako sa zachová – ak sa dieťa narodí partnerom, teda z pohľadu zákona – slobodnej matke ? Aký je rozdiel medzi právami ľudí (ktorí majú na seba navzájom papier) a právami ľudí, ktorí ten papier nemajú.
A nielen o tom je moja nespokojnosť, ako funguje Slovensko. Je to aj o morálnom úpadku národa, ktorý sa prejavuje (napríklad) aj v duševnom stave ľudí – keď napíšete, že vám vadí záplava násilia, prezentovaná v médiách, tak sa nezamyslia, ale tupo odpovedia – nepozerajte (nekupujte) televíziu. Plytké úvahy, nie ? Pretože podstatou televízie bolo šírenie informácií a kultúry medzi ľudí, nie ? Čo je kultúrne na odkopávaní hláv, hektolitroch krvi či úchylákoch za kamerou, ktorí sa sťažujú, že nejaká “ primadona “ nechcela, aby jej zasahovali do súkromia a slintali nad jej oblečením, či rodinnou udalosťou … pretože človeka, ktorý ide s kamerou nakrúcať obete autonehody, obťažuje nešťastných príbuzných a potom to zverejňuje, nepokladám za nič iné, než – úchyla.
K spokojnému životu mi stačí málo … nezaujíma ma, čo sa deje v rozvojových krajinách, pretože to neviem vyriešiť … môžem len k tomu povedať názor, ktorý aj ten vinníkov nebude zaujímať … ale zaujíma ma, prečo niekto urobil rozvojovú krajinu zo Slovenska a tu netreba mlčať, ale denne protestovať … keďže túto fázu vývoja sme prekonali už po I.svetovej vojne.
(stačí tento pohľad a mám lepšie ráno … aj keby traktory padali)