Prijatím rokovacieho poriadku z dielne A.Danka a spol., nastáva podľa názoru opozície temné obdobie parlamentarizmu na Slovensku. Ak sa na to budem pozerať cez optiku doterajšieho správania zástupcov opozície od skončenia volieb, tak s ich stanoviskom musím súhlasiť – naozaj prichádzajú zlé časy. Zlé časy pre krikľúňov, tárajov, chrapúňov a ľudí, ktorí si akosi pomýlili lavice zákonodarného zhromaždenia s lavicami krčmy IV.cenovej skupiny.
Napriek tomu som presvedčený, že skutočné temné časy pre poslancov prídu až vo chvíli, keď bude primeraným spôsobom obmedzená výroková imunita, a poslanec sa bude musieť zodpovedať za všetky výroky, nesúvisiace s prejednávanými vecami. Pretože slová ako skunk, hovädo, či im podobné nijako nesúvisia s prejednávaním a prijímaním zákonov, a nevidel som zatiaľ žiadny zákon, v ktorom by tvorili jeho súčasť.
Ak má poslanec pocit, že jeho kolega alebo člen vlády sa dopustil konania, ktoré je v rozpore so zákonom, má na riešenie tejto situácie dostatok zákonných nástrojov, ktoré môže kedykoľvek a bez obmedzenia uplatniť – či sú to už podania na príslušné výbory, alebo návrhy pre orgány činné v trestnom konaní, a podobne. Je povinnosťou poslanca, aby poznal a využíval zákonné postupy. Rozdávanie vulgárnych slov či ohováranie medzi zákonné postupy nepatrí a nikdy patriť nebude.
Rovnako je povinnosťou poslanca, aby svojím správaním nenarušoval dôstojnosť a česť parlamentu. Napokon – táto povinnosť je zakotvená aj v iných parlamentoch, vrátane európskeho. Pokiaľ to nedokáže, mal by sa mandátu vzdať a ísť sa venovať činnosti, ktorá nepotrebuje dôstojnosť alebo česť.
Ach jaj … ten časový limit, to je naozaj betónová bariéra proti demokracii a slobode prejavu
Vystúpenia poslancov v diskusiách k jednotlivým zákonom, ktoré sa prejednávajú na pôde parlamentu, si môže pozrieť každý. Veľmi rýchlo zistí, že v parlamente máme poldruha stovky zákonodarcov, ale len pár jedincov, ktorí vedia k danej veci vystúpiť jasne, konkrétne a svoje vystúpenie vedia podložiť aj primeranými argumentmi. Väčšina poslancov sa počas diskusií skôr domnieva, než vie – ako sa veci naozaj majú, a čo vlastne prejednávajú. Pri tej záplave asistentov, ktorými poslanci disponujú, vzniká aj teda oprávnená otázka, akého pôvodu je vzdelanie niektorých poslancov, a či niektorí z nich dokázali bežným spôsobom ukončiť aspoň základnú školu.
Kto je za súčasný stav v slovenskej politike (a teda aj parlamente) zodpovedný ?
Ak si chcete na túto otázku pravdivo odpovedať, odpovedajte si najprv na inú otázku – čo spravili politické strany SaS, OĽANO a s nimi spriaznené osobnosti, aby vyhrali voľby a mohli určovať pravidlá ? Porovnajte si výsledky volieb 2010,2012 a 2016 – výsledky strán, ktoré tvoria dnešnú opozíciu a môžete si sami odpovedať na položenú otázku. Len ťažko môžete poprieť, že strany súčasnej opozície neurobili nič podstatné, čo by viedlo k víťazstvu vo voľbách. Spoliehali sa len na klasický scenár – účasť v parlamente a odmietnutie spolupráce s víťazom volieb. Čo fungovalo v rokoch 1998, 2002 či 2010, dnes už nefunguje. Nehovoriac o tom, že v poslednom spomínanom roku zložili vládu, ktorá neprežila ani dva roky, a svojím nezodpovedným prístupom spôsobili škodu, ktorej výška predstavovala náklady na predčasné voľby v roku 2012. Tam treba hľadať aj korene dnešnej vládnej koalície, tam treba hľadať korene rozhodnutia B.Bugára a MOST-u – uprednostniť spoluprácu s víťazom volieb, než opätovne riskovať s účasťou na koalícii bez reálnej parlamentnej väčšiny, či s vidinou predčasných volieb.
Slovenská politika je zaplavená kauzami, na ktorých majú podiel všetky politické strany, ktoré sa vystriedali pri vládnutí od roku 1993. Nenájdeme politickú stranu, ktorá bola vo vládnej koalícii a nečelila podozreniam z nezákonných, či pochybných praktík. Kto tvrdí niečo iné, možno oklame sám seba – ale sotva niekoho iného. Ale ani tieto skutočnosti nie sú dostatočným dôvodom na to, aby za peniaze daňových poplatníkov vyrábali poslanci cirkus namiesto plnenia svojich, zákonom daných povinností.
Nikto a nikoho nemôže nútiť, aby sa správal slušne, nepoužíval vulgarizmy či neosočoval svojich “ nepriateľov „. Avšak ľudia s podobnými praktikami do parlamentu – nepatria. Pokiaľ nie sú schopní využívať zákonné postupy, nie sú schopní ani výkonu poslaneckého mandátu. Pokiaľ nie sú ochotní rešpektovať ani práva iných, zaručené Ústavou SR – tiež nemajú miesto v parlamente. A o tom, koľko ľudí sa stotožnilo s praktikami opozície v tomto volebnom období, najlepšie svedčí žalostná účasť na jej letných “ táboroch “ Bonaparte.
Škandály a podozrenia sa nedajú vyriešiť manipuláciou s verejnou mienkou, ale len zákonnými postupmi. A skutočnosť, že niektoré štátne inštitúcie riadia ľudia, ktorým nedôverujeme, ešte nie je dôvodom na to, aby sa zákonné postupy obchádzali.