Nemôžem si pomôcť, ale dnešná relácia “ O päť minút dvanásť “ mi opätovne potvrdila, že F.Šebej je úplne odtrhnutý od reality dnešného sveta, a už dávno stratil schopnosť objektívneho pohľadu na svet. Stručne povedané – kde sa dymí, tam prilieva benzín či škrtá zápalkou – Moskva. Možno by sa mal zamyslieť nad odchodom do politického dôchodku, alebo by sme sa mali zamyslieť my – v čom tkvejú korene jeho neutíchajúcej nenávisti k Rusku, pretože politika Ruska tou skutočnou príčinou určite nie je.
Ak som v minulom blogu spochybnil tvrdenia R.Sulíka, teraz musím konštatovať, že v spomínanej relácii hovoril z jej účastníkov – najrozumnejšie, a vyvinul určitú snahu na objektívne zhodnotenie situácie – a to treba oceniť. Pretože dlhodobo som presvedčený, že členstvo v únii nie je naším záväzkom k tomu, aby sme sa bezvýhradne riadili pokynmi a príkazmi Bruselu. A už vôbec nie sme byť viazané na súhlas Bruselu s tým, koho si vyberieme za partnera a akým spôsobom budeme spolupracovať – čo práve nechápe F.Šebej, ktorý si vykladá spoluprácu členských krajín únie ako jediný záujem Slovenska, ktorý musí vždy a všade stáť nad všetkým.
Na druhej strane súhlasím s tvrdením F.Šebeja, že záplava utečencov, ktorá sa doslova valí na Európu, nemá korene len v krajinách ako Líbya a Sýria, ktoré dnes de facto neexistujú. Mám však voči jeho pohľadu výhradu, pretože vynechal jeden podstatný fakt, a tým je skutočnosť, že s utečencami neboli problémy, pokiaľ fungovali režimy v Sýrii a Líbyi, ktoré dokázali fungovať ako európsky nárazník, zachytávajúci väčšinu ľudí v pohybe. Nehovoriac o tom, že správanie migrantov jasne poukazuje na príčiny ich pohybu k európskemu kontinentu, kde nie je hlavnou myšlienkou útek pred vojnou, ale – ekonomické dôvody.
Myšlienka, že pokoj.a stabilita v Európe sa dajú zaistiť bez spolupráce s Ruskom, či dokonca v konfrontácii s touto krajinou – je šialená.
Šírenie poplašných správ o plánoch Kremľa s pobaltskými krajinami, a jeho úvahách na nejaké imperiálne aktivity, je vysloveným klamstvom. Pokiaľ chcú pobaltské krajiny hovoriť o demokracii, možno by mohli vysvetliť, prečo na ich území dochádza k diskriminácii príslušníkov ruskej menšiny … a rovnako by mohla padnúť otázka, ako je možné, že Brusel v tejto otázke zaryto mlčí, hoci napríklad v prípade Slovenska bol ochotný sankcionovať aj škaredší pohľad na príslušníka akejkoľvek menšiny. Odpoveď na túto otázku znie jednoducho – Bruselu správanie pobaltských krajín k ruským menšinám vyhovuje, a tak ho žiadne občianske či ľudské práva (zaručené medzinárodnými zmluvami) – nezaujímajú. Mimochodom – skúsme si predstaviť, čo všetko by sa ozvalo z Washingtonu, ak by podobnej diskriminácii čelili napríklad občania USA.
Rovnako je nezmyselné tvrdenie F.Šebeja, že Trumanova doktrína má zásluhu na udržaní pokoja v Európe. Realita je taká, že ihneď po druhej svetovej vojne sa veľmoci obrátili proti svojmu vojnovému spojencovi, a začali realizovať vlastnú imperiálnu politiku, kde celkom pochopiteľne nezapadali identické snahy ZSSR. Boj o “ kus mäsa “ , kde neplatili žiadne pravidlá, nemohol a nemôže priniesť nič dobré. Kto dnes volá do sveta informácie o obetiach stalinizmu, mal by sa pozrieť späť a položiť si otázku, čo stálo za dovozom V.I.Lenina do cárskeho Ruska, kto a prečo to financoval, a či sa niekto zamyslel nad následkami … odpoveď by mohla znieť jednoducho, išlo o skutok v rámci súperenia veľmocí, kde je povolené všetko … a tak to aj dopadlo. Za milióny obetí krutovlády J.V.Stalina je rovnako zodpovedný bývalý sovietsky diktátor, ako aj ľudia, ktorí financovali návrat Lenina. Vedeli, koho podporujú a vedeli, aké to bude mať následky. A nezabúdajme, v čase zločinnej vojny (nielen) proti Iraku boli Lenin a Stalin už dávno mŕtvi.
Ako je teda možné, že po septembri 2001 sa opäť počítajú obete na milióny ?
Diskusiu o D.Trumpovi som do veľkej miery pokladal za zbytočnú. Predovšetkým, dnes ešte vôbec nie je isté, či bude americkým prezidentom. Súdiac podľa diania v rôznych lokalitách USA, sa ešte pokojne môže stať, že volitelia využijú svoje možnosti a rozhodnú úplne inak … pretože republikánsky kandidát dosiahol už druhý raz úspech, ktorý nezodpovedal konečnému výsledku volieb, a ešte si pamätáme nevôľu, ktorá sprevádzala niekdajší úspech G.W.Busha v súboji s A.Gorom. Dá sa predpokladať minimálne vážne zamyslenie nad tým, či opakovane vstúpia do rovnakej rieky.
Otázka obrany – či už na európskej alebo národnej úrovni je veľmi zložitá. Tým skôr, že cítim doslova zhnusenie, akým spôsobom sme sa postavili k zaisteniu bezpečnosti Slovenska, a to vo všetkých oblastiach – nielen vojenskej obrany. Politické špičky na budovanie obranyschopnosti štátu jednoducho kašlali, čo by v inej dobe už bolo označené ako vlastizrada. Nepopieram, že bez spojeneckých zmlúv by sme si nevedeli zaistiť primeranú obranu, no rozhodne nesúhlasím, aby to bolo zaisťované na úrovni budovania základní či cudzích vojsk na našom území. Avšak za základ bezpečnosti štátu pokladám politiku, založenú na spolupráci a vzájomnej úcte, rešpekte. Politika súčasnej Európy je založená na konfrontácii v mene naplnenia sebeckých záujmov, čo rozhodne nedáva predpoklad na udržanie pokoja v rámci celého, európskeho kontinentu. Komu záleží na pokoji a mieri, nebude inicializovať konflikty s Ruskom, ale naopak hľadať cesty obojstranne výhodnej spolupráce, a hlavne bude rešpektovať jeho postavenie.
Na záver, tak trochu o ľuďoch a prečo sú im často dávané rôzne nálepky … nacionalistov, extrémistov a podobne
Môžeme sa pretvarovať, ale nežijeme v ére slobody ani demokracie. Všetko sa podriaďuje záujmovým skupinám, pre ktoré je odlišný názor prospešný len vtedy, ak im prinesie želateľný výsledok. Stačí sa v tejto súvislosti pozrieť na Ukrajinu – prezident Porošenko je odpísaný medzinárodným spoločenstvom, a je len otázkou času, kedy padne. Z čoho tak usudzujem ? Zo správania bývalého gruzínskeho prezidenta M.Saakašviliho, ktorý odstúpil z funkcie na Ukrajine a verejne kritizoval praktiky ukrajinského prezidenta. V jeho situácii, keď ho v jeho rodnej vlasti ohrozuje trest za rôzne zločiny, vyzerá podobné konanie nezmyselne … ak … ak už nemá záruku bezpečnosti z inej strany, a nie je tak nezávislý na vôli svojho, dnes už bývalého spojenca a pána.
Nálepky a prívlastky sa rozdávajú vtedy, ak hovorí niekto a niečo – neprijateľné. Dnes vlastne stačí, ak hovorí niečo, čo je v rozpore so záujmami (v našom prípade) únie. Dnes sa už nepripúšťa ani pravda, ak mieri na nevhodné miesta. Žijeme v pokryteckej spoločnosti, ktorá si zakladá na svojej otvorenosti, ale reálne je otvorená voči inému názoru len vtedy, ak jej to vyhovuje. Aj preto sú dnes americké vojská na cudzích územiach prezentované ako záruka mieru, a ruské vojská na vlastnom území ako – prejav agresivity.
Možno by sme sa konečne mali zamyslieť nad tým, čo pre nás znamenajú slová ako – vlasť, národ, Slovensko, mier, láska … a nad tým, kde vlastne chceme zanechať svoje deti a čo im chceme zanechať. A mali by sme konečne zložiť ružové okuliare a otvorene priznať, že nech už sme členmi akéhokoľvek spolku, v prípade núdze dostaneme pomoc len vtedy, ak to bude našim spojencom – vyhovovať. Pretože naši spojenci rešpektujú aj vlastné pravidlá len vtedy, ak sa im to hodí.