Tu päťsto, tam osemsto, inde vyše tisíc … všetko smiešne čísla v porovnaní s počtom oprávnených voličov na Slovensku, ktoré by mali byť tým povestným najsilnejším varovným signálom, že nespokojnosť je naozaj veľká …
Na každú udalosť sa dá pozerať z rôznych uhlov. Pohľad na počet účastníkov opozičného protestu na Námestí SNP v Bratislave vyvolal vo mne znechutenie, a svojím spôsobom aj zdesenie. Pretože ukázal, koľko ľudí naozaj podporuje súčasné opozičné strany … a zároveň potvrdil neblahé tušenie, že ostatní možno volia opozičné strany len z dôvodu odmietania politiky R.Fica a jeho politickej strany … no sotva svojim nominantom aj dôverujú.
Dôvera je nielen základom pre získanie podpory, ale aj udržanie. Ak sa účastníci nejakého protestu, ktorého podstatou sú tak závažné témy, akými sú kauzy politikov, korupcia či nespokojnosť so životnou úrovňou v krajine, vojdú do hľadiska hádzanárskej haly, alebo zaplnia väčšie kino … niečo nie je v poriadku. A mal by to byť vážny varovný signál pre všetkých zúčastnených. Najmä však pre politikov. Politikov s ambíciami vymeniť konkurentov a riadiť Slovensko.
Kedysi ma učili, že ak sa človek začne topiť, mal by zo seba zhodiť všetko, čo ho ťahá ku dnu … pretože je lepšie vyliezť na breh nahý, živý a v decembri, než sa utopiť.
Svojím spôsobom to platí aj pre súčasnú opozíciu. Treba reálne prehodnotiť možnosti, stanoviť priority a hlavne – objektívne sa pozrieť na to, kto je prínosom a kto naopak – príťažou. A príťaž ihneď zahodiť, bez ohľadu na to, ako lákavo vyzerá.
Ak sa pozrieme na súčasnosť, nie je ťažké definovať, kto je mlynským kameňom a podstatou neúspechu. V najbližšom čase sa dá oprávnene predpokladať, že ktokoľvek bude chcieť vytvoriť vládnu koalíciu s OĽANO, skončí v opozícii. I.Matovič dokázal neuveriteľné – poštval proti sebe každého, kto by čo i len teoreticky mohol byť partnerom na vytvorenie vlády bez účasti R.Fica a SMER-u. Nepochybujem, že cesta spolupráce s OĽANO bude nepriechodná tak u SNS, ako aj u MOST-u. Nedá sa predpokladať ani kladný postoj v prípade návratu KDH do parlamentu.
Stále je však dosť času na zmenu stratégie, a položenie základov budúceho (možného) úspechu. Stačí skončiť s rozhadzovaním prázdnych fráz, konečne začať stavať kritiku na faktoch a prestať manévrovať s rôznymi populistickými výrokmi. Treba konečne začať zjednocovať zbytky pravice, ktoré sú ešte schopné budúcej činnosti, vytvoriť jasnú a prehľadnú víziu do budúcnosti. A následne začať s tým najťažším krokom – oslovovať voličov, prezentovať a vysvetľovať im novú víziu, a presvedčiť ich, aby napriek mnohým sklamaniam – uverili.
Dať projektu reálne základy a postaviť dom, ktorý pred voľbami dokáže nielen osloviť voličov, ale aj oslniť možných partnerov a jasne im povedať – vieme, čo chceme … máme jasný cieľ a sme ho schopní aj naplniť. Vyplatí sa s nami spolupracovať a dôverovať.
Nepochybujem, že je to ťažká úloha … nemám pochybnosti, že na súčasnom, dokonale rozhádanom Slovensku by možno pred touto úlohou utiekol aj Herkules, ale iná cesta – okrem tvrdej práce – neexistuje. Je totiž oveľa výhodnejšie vytvoriť jednu a silnú pravicovú stranu, než kalkulovať so spoluprácou a účasťou množstva malých, a slabučkých subjektov, bez potrebnej stability … akýchsi zbytkov toho, čo kedysi nejakú váhu malo.
Treba konečne skončiť zliepanie mnohokrát rozbitého krčahu, a namiesto toho vyrobiť nový … kvalitný a pevný. Pretože zlepený nebude nikdy pevný, a nie je isté, či vôbec prežije prvé – načapovanie.
Ale, ak sa niekto vyžíva v politickom sadomasochizme, stelesňovanom vytlačením balvana tesne pod vrchol, ktorý sa následne skotúľa na úpätie kopca – nuž, proti gustu niet dišputát, treba si to užiť. Len netreba uvažovať – o úspechu. Ak sa totiž Úspech vezie v aute, ktoré riadi šialený šofér s menom Náhoda, len málokedy prídu tam, kde sú – očakávaní.