Predpoveď diania v Pobaltí z pera analytika, ktorý predpovedal vývoj na Ukrajine, vyznela celkom zaujímavo. A keď som si ju prečítal, dovolím si aj ja predpovedať, čo sa môže stať, ak sa konečne Európa nespamätá …
Najprv sa vrátim k tomu, čo predchádzalo súčasnému stavu na Ukrajine. Som presvedčený, že dlhodobým cieľom politiky Bieleho domu a jeho sluhu z Bruselu bolo ukončenie ruského vplyvu na Ukrajine, a získanie prístupu k ruskej základni na Kryme. Predpokladám, že najprv sa vyskúšal osvedčený scenár korupcie najvyšších predstaviteľov v Kyjeve, vrátane bývalého prezidenta V.Janukovyča. Plán zlyhal vo chvíli, keď sa Janukovyč zachoval ako obchodník, a dal prednosť vyššej ponuke z Moskvy. Čo bolo samozrejme ihneď zneužité za pomoci médií a vyložené ako konanie prezidenta proti záujmom národa … a skončilo to krvavým Majdanom (ktorý sa dodnes nevyšetril, a ani nevyšetrí), referendom na Kryme a jeho následným odtrhnutím od Ukrajiny (nič udivujúce, keďže Krym nechcel byť vo zväzku s Kyjevom už od rozpadu ZSSR, a bol tam držaný len nasilu), a vlečúcou sa občianskou vojnou. Najväčším zločinom Janukovyča je to, že sa nedal skorumpovať od správnej strany … najväčším zločinom Ruska je to, že nedovolilo, aby niekto obsadil jeho krymskú základňu.
Autor analýzy, ktorú som čítal, očakáva zásah Ruska v pobaltských krajinách, ktorý má byť motivovaný diskrimináciou ruskej menšiny. Ak sa na veci pozrieme bližšie, zásluhou mlčania Bruselu je ruská menšina dlhodobo diskriminovaná v krajinách Pobaltia, a sú jej upierané rôzne práva, zaručené medzinárodnými dohovormi. V podstate sa to deje od rozpadu ZSSR, upozornenia na tento neprijateľný stav padli aj na pôde OSN, ale nezmenilo sa nič – ba paradoxne, aj napriek preukázaným skutočnostiam boli pobaltské krajiny prijaté do únie i NATO. Ak by bol podobný prístup k menšinám na Slovensku, mali by sme jednoducho smolu – asi preto, že nie sme susedia Ruska. V každom prípade, ak by Rusko chcelo zasiahnuť, malo na to dosť dôvodov aj doteraz. A keď si tieto fakty porovnáme s tým, čo viedlo k opakovaným vojenským zásahom na rôznych miestach planéty USA, tak je v podstate zázrak, že Kremeľ sa nezachoval podobne už dávno.
Vývoj v pobaltských krajinách skôr vyvoláva dojem, že sa chcú zbaviť ruskej menšiny akýmkoľvek spôsobom, a prostriedky si nemienia vyberať. Pochybujem, že tento nápad pochádza z hlavy estónskych či lotyšských politikov, pretože tí si musia byť veľmi dobre vedomí možných následkov, a ak predsa konajú týmto spôsobom, tak len preto, že sú presvedčení o zaručenej ochrane.
Ilustruje to aj ich opakovaná nespokojnosť, súvisiaca s počtom a vybavením jednotiek, ktoré si doslova vyžobrali od predstaviteľov NATO na ochranu pred agresiou Ruska. Agresiou, o ktorej nič nesvedčí, ak teda nerátame médiami prekrútený výrok ruského prezidenta o čase, ktorý by stačil ruskému veleniu na obsadenie Pobaltia. Snahou predstaviteľov NATO je premiestnenie čo najvyššieho počtu jednotiek do ruského pohraničia – čo môže vykladať ako mierový akt len niekto s veľmi mdlým intelektom.
Skôr vidím súčasný vývoj ako základ k provokácii Ruska, ukončenej jeho reakciou a následne uvrhnutím do medzinárodnej izolácie – o čo vlastne ide od začiatku. Niekto je ochotný do tejto stávky vložiť ako vklad úplne všetko, pričom mu na stratách absolútne nezáleží. Niet divu, však to nebude musieť vysvetľovať svojim voličom … a ak by sa to zvrhlo, tak už nebude komu a čo vysvetľovať.
Možno by sme sa preto mali zamyslieť, kam nás to vlastne ťahajú partneri a spojenci z EÚ a NATO. A možno by sme im mali odkázať, že ak si chcú niečo vybavovať s Ruskom, tak bez nás – a nech si to vybavujú na vlastný účet, vrátane prípadných následkov.