Musím priznať, že nejeden politik dokáže svojím prístupom pošpiniť akúkoľvek dobrú myšlienku. Napriek tomu by sme sa mali niekedy zamyslieť, proti čomu vlastne chceme bojovať. Vyhli by sme sa tak zbytočným chybám, a nepríjemnému poznaniu, že vlastne bojujeme – sami so sebou.
Označenie verejnej služby slovným spojením Vlaky zadarmo pokladám za rýdzo populistické vyjadrenie, ktorého jediným cieľom je získanie voličov … a opäť pripomeniem, že ak chceme bojovať proti korupcii, tak bez pokrytectva musíme priznať – aj tento sľub, vrátane jeho realizácie sa dá pokladať za formu korupcie voličov. Niekedy aj premýšľam, kam sa vlastne uberá celá spoločnosť, keď krabička cigariet alebo párky s pivom sa neraz označia za korupciu, hoci sa dá predpokladať, že sú financované zo zdrojov subjektu, ktorý ich ponúka, ale verejná služba z verejných financií, ktorá má presne rovnaký cieľ – už nepodlieha podobne kritickému pohľadu. Možno je to irónia súčasnosti …
Priznám sa … rád by som cestoval vlakom, no nemôžem. Jednak mi to nedovolí práca, a okrem toho na to nemám ani možnosti, keďže pred časom istý “ odborník “ jednoducho zrušil osobnú prepravu v našom regióne. No napriek tomu nepokladám za zvrhlosť, ak niekto nielen môže cestovať vlakom, ale zároveň si môže uplatniť rôzne zľavy, či dokonca môže (obrazne povedané) cestovať bezplatne. Pretože som presvedčený, že dane a poplatky, ktoré sa na Slovensku vyberú, by mali predovšetkým slúžiť pre naplnenie našich vlastných potrieb, teda potrieb slovenskej verejnosti.
Čo naopak za zvrhlosť pokladám, je použitie našich verejných financií pre potreby rôznych špekulantov zo zahraničia na financovanie ich podnikania. Tieto praktiky pokladám za podvod na daňových poplatníkoch, nehovoriac o diskriminácii slovenských podnikateľov, ktorí zďaleka nemajú prístup k tomu, čo sa z ich vrecka úplne bežne ponúka niekomu, kto k tomuto štátu nemá žiadny vzťah – okrem čisto účelového.
Kdesi som čítal, že na bezplatné vlaky sa použilo okolo pätnásť miliónov eur. Inde som zase čítal, že poskytnutá suma na tento účel bola v skutočnosti o nejakých dvadsať miliónov vyššia. Otvorene poviem, je na škodu, že len tak málo peňazí nájde ten pravý cieľ, teda – poskytnutie služby v prospech občana. Služby, ktorej sa konečný príjemca naozaj môže dotknúť, a cítiť jej prospech na “ vlastnej koži „. A pokiaľ táto služba skvalitní život aspoň časti občanov, je potrebné ju poskytovať.
Iste, z mnohých strán sa ozýva kritika – ako k tomu prídeme my, ostatní – čo túto službu nemôžeme využívať, ale financuje sa aj z našich peňazí ? Škoda, že ľudia, ktorí najčastejšie túto otázku kladú, si podobné otázky nekladú, keď rozdávajú naše peniaze do zahraničia a financujú s nimi cudzie záujmy a potreby. Tam obvykle mlčia … škoda, že neprotestujú proti tomu, koľko námahy stojí slovenského podnikateľa, aby doslova vyžobral nejaké euro z vlastných daní, ale jeho konkurentom sa rozdávajú peniaze doslova priehrštím, hoci tomuto štátu nikdy a nič nedali … ani tu nezaznieva nejaká častá kritika zo strany tých, ktorým vadí verejná služba pre bežných občanov.
Ideálnym príkladom podobného zmýšľania je majiteľ jednej susediacej spoločnosti. Akákoľvek dobročinnosť mu je cudzia, ktokoľvek by prišiel s prosbou o pomoc, má smolu. Každý rok ide na dovolenku minimálne štyrikrát, ak nie aj viac. Zamestnancom však dáva minimálnu mzdu, a ešte aj v tom sa snaží fixľovať, vymýšľať si ich prešľapy a trestať doslova vymyslené nedostatky. Akékoľvek zvýšenie platu nehrozí, pretože doba je zlá … pre všetkých, okrem jeho samého. Recepčná má zmluvu na recepciu, ale v skutočnosti robí aj prevádzkárku či účtovníčku. Tri funkcie, plat (či skôr žobračenka) – jeden. Keď prvý raz počul o bezplatných vlakoch, chcel spisovať petíciu proti nim. Nedalo mi, však sa poznáme roky, a tak som sa ho opýtal, čo mu na tom vadí. Nech sa každý a všetko platí zo svojho. Tak som nadškrkol, že napríklad jeho vzdelanie tiež platili iní a nespisovali petície, aby si ho zaplatil – zo svojho. To sú drobné, odbil ma. Drobné ? A čo operácia tvojej mamy, a jej následné liečenie – to si platil zo svojho ? No, čo vraj to sem ťahám, to je predsa niečo iné … tam predsa platí princíp solidarity … niečo iné, princíp solidarity – tam, kde sa to hodí.
Je to o nás, nie o peniazoch … o našej závisti, že niekto má a my nie … o tom, že radšej nech dostane niekto úplne cudzí, hocijaký vandrák … ale naši nie, keď sme nedostali ani my. Naši nám môžu prispieť, ak to potrebujeme … ale nesmú pýtať, nesmú brať … však nech si zaplatia … zo svojho.
Dôchodcovia sú našou minulosťou, naším dlhom. Študenti sú našou budúcnosťou, našou investíciou. Prečo máme závidieť to, čo sme nie tak dávno pokladali za úplne bežné – výhody pre tých, čo niečo v prospech tejto spoločnosti urobili … či pre tých, čo pre jej prospech niečo urobia ? Napokon – nie je žiadnym tajomstvom, že najväčšie výhrady voči zvýhodneným verejným službám majú často ľudia, ktorí majú nielen dostatok, ale aj v nejednom prípade by mohli padať otázky – odkiaľ pochádza ten ich luxus.
Neuškodí nám … ak bude trochu viac ľudia.