Hľadiac na súčasný vývoj v slovenskej politike, teda tak parlamente i vláde, sa dá povedať jediné – vágne znenie príslušných zákonov spôsobuje, že vo verejných a štátnych funkciách sa držia a (zrejme) udržia ľudia, ktorí vlastne nemajú – dôveru. Platí to bez výnimky na koalíciu i opozíciu …
Pritom vôbec nejde len o škandály, ktoré sa postupne objavujú na hladine … ako plávajúce splašky dávno neprítomných … včera zaznelo v jednej relácii, že 3/4 financií na verejné zakázky pochádzajú z európskych zdrojov. Čo vlastne vyvoláva otázku – kde končia naše dane a poplatky ?
V parlamente zaznelo aj niečo o platoch poslancov … nebudeme rozoberať rôzne konštrukcie, ktoré vznikli okolo výroku jednej poslankyne, ani to … čo vlastne chcela povedať. Pretože dôležité je niečo úplne iné – dnes si poslanci za svoju prácu (ospravedlňujem sa slovu práca za bezdôvodnú urážku spojením s osobami poslancov) nezaslúžia žiadny plat, vlastne by sami mali platiť za to, že vôbec môžu sedieť v parlamente a bohapusto tárať. Výsledky ich práce sa z hľadiska občana a jeho prospechu – rovnajú nule. Naplno sa potvrdzuje, že partokratický systém je rakovinou spoločnosti, politické strany sú vlastne spolkami neveľmi odlišnými od mafiánskych štruktúr, a zmenu k lepšiemu očakávajú len idealisti … možno by niektorým mali rovno dať fúkať do známej trubičky, alebo urobiť test na prítomnosť látok, neveľmi dobre vplývajúcich na myseľ a správanie konzumenta.
Žiaľ, slovenskú verejnosť systematicky ničí niečo, čo by sa dalo označiť ako salámizmus …
Niektorí hádžu rukou, v politike sa kradlo a bude kradnúť … iní bojujú s démonmi vlastnej minulosti a majú pocit, že ak v každej vete sa neobjaví slovo komunista, tak ich výrok nemá hodnotu … a posledná skupina ľudí to má jednoducho – na saláme. Niekde medzi nimi pendlujú ľudkovia, ktorí sú plne za zmenu, ak ju urobí niekto – iný. Bude dobre, tak sa pridajú … nebude dobre, ihneď ukážu obviňujúcim prstom – to on … on za to môže, bite ho … tak, ako to roky robia rôzne úkazy (aj na blogoch), keď sa agresivitou na predstaviteľov bývalého režimu snažia zamaskovať vlastné zásluhy v onej ére.
Už si ani nerobím ilúzie, že aspoň do kresla prezidenta sa dostane štátnik, ktorý bude spoločnosť spájať … a dokáže sa vyhnúť rôznym sporom, dokáže sa podieľať na ich riešení, a vyhne sa krokom a výrokom, ktoré by situáciu zhoršili.
Často si kladiem otázku, či má vôbec nejaký zmysel všeobecné volebné právo. Mám totiž pocit, že vlastne ani nechápeme podstatu a význam volieb. Akoby sme nechápali, že podstatné je dať svoju dôveru, svoj hlas a podporu – konkrétnej myšlienke, smerujúcej k zlepšeniu života na Slovensku, a vždy sa len necháme strhnúť, aby sme hlasovali – proti niekomu. Čo dokonale vyhovuje rôznym eskamotérom, ktorí by sa za iných okolností nemali žiadnu šancu dostať tam, kde dnes sedia.
Voľte proti Mečiarovi, voľte proti Ficovi … voľte proti … proti … proti … a výsledok ? Napríklad politik, ktorý si z kresla prezidenta urobil cestovnú kanceláriu … alebo politik, ktorý nerozpredal všetok majetok štátu len preto, že – nestihol. Či politik, ktorý bol v kresle premiéra dôležitý asi tak, ako prívesok na kľúčoch. A potom sa divíme, že sme stratili tri desaťročia života a nikde sme sa vlastne nedostali.
Problémom je, že vlastne neexistuje spôsob, ako odvolať vládu, neschopnú riadiť štát a chrániť záujmy občanov … ak teda nerátame absurdné nádeje, že niekto vo vláde prejaví sebakritiku a postará sa o jej odstúpenie vo vlastnej réžii. Pretože v zmysle dnešných zákonov – zvoliť môžeme, ale odvolať nie … pokiaľ sa medzi sebou nezačnú kumpáni hádať, sme bezmocní. Takže voľby vlastne zakaždým vytvoria stav, nie odlišný od vývoja spoločnosti pred rokom 1989 – vtedy bola zakotvená vedúca úloha strany na večné veky vekov … dnes sa zakotvuje vedúca úloha strany “ len “ na štyri roky … tomu hovorím – pokrok …