Na úprimnej ľútosti sa zakladá kde-čo, vrátane niektorých rozhodnutí – napríklad v súdnych veciach. Lenže … povedzme si otvorene, vo väčšine prípadov je úprimná ľútosť len nástrojom na dosiahnutie cieľa.
Priznám sa, že keď som si prečítal v časopise Plus 7 dní rozhovor s prokurátorom Šufliarskym, nechcel by som byť na jeho mieste ani sekundu … stráviť roky hľadaním pravdy v potokoch krvi, klamstva a utrpenia, to nie je nič, po čom by mohol človek túžiť. Nehovoriac o pocitoch, ktoré musí mať človek vo chvíli, keď je odkázaný na svedeckú pomoc kajúcnikov, ktorých by najradšej videl za úplne rovnakými mrežami, ako obžalovaného. Predstava, že aktér troch desiatok vrážd môže po rokoch väzenia byť iným človekom, je naozaj viac než šialená.
Rovnako je šialená viera vo svedomie politika … súčasného vrcholového politika. Stačí sa opakovane pozrieť na niekdajšiu rozlúčku bývalého premiéra V.Mečiara, a každý … čo i len trochu súdny človek sa musí cítiť zhnusene. Je veľký rozdiel medzi tvrdením nikomu som neublížil a poznaním komu pomohol. Smutné je, že politika, a to nielen na Slovensku, sa dodnes nezmenila … a ešte smutnejšie, že zločinec dokáže prejaviť aspoň umelú ľútosť (účelovú v snahe o nižší trest), no politik zo zásady neľutuje absolútne nič. Politik nepripúšťa vlastnú omylnosť, a pokiaľ mu omyl dokážu – vždy za to môžu iní, len on sám – nikdy.
Možno aj preto sme dnes svedkami, ako ľudia, evidovaní v protokoloch ŠTB chcú prenasledovať – bývalých eštebákov. Ako bývalí komunisti chcú prenasledovať – bývalých komunistov. Samozrejme, seba z prenasledovania a potrestania vždy akosi vynechajú.
Najväčší demokrati dneška žiadajú kolektívne tresty na základe minulosti … kolektívne tresty, ktoré dokonale ilustrovali a sprevádzali dobu, ktorú tak dôsledne dnes kritizujú. Nie je to žalostné, počuť, ako niekto kričí komunisti sú zločinci a zároveň zviera v rukách za chrbtom zbraň zločincov, ktorá mu nesmrdí, lebo ju potrebuje pre dosiahnutie vlastných cieľov ?
Úprimná ľútosť sa z našej spoločnosti vytratila. Ba často počujem aj niečo iné – ako ľudia pohŕdajú úprimnou ľútosťou, a to aj vtedy, keď je naozaj – úprimná. Znie priam neuveriteľne, keď manželka ostro odvrkne manželovi, že z jeho ľútosti sa nenaje, ale pri volebnej urne zabudne a odpustí všetko tým, ktorí sa neospravedlnili, ani neľutujú. Tam koná v železnej viere, že oni sa určite zmenia a určite nie sú takí, ako sa navonok javia … priznáva im to, čím u manžela – pohŕda. Najbližšiemu človeku dá menej dôvery, než cudziemu. Prečo ?
Možno preto, že veľkosť ducha, schopného odpúšťať – doma nikto nevidí … možno preto, že pri volebnej urne nestoja už deti a nepatrí sa kričať – on je nahý … je to akosi neslušné.
Položme si však otázku, či je slušné pohŕdať úprimnou ľútosťou a naopak dôverovať tým, čo neľutujú ? A nikdy nebudú ľutovať ? A kto raz bude ľutovať nás, keď ľuďom bez ľútosti otvárame dvere svojich domovov a zverujeme osudy našich rodín ?